IV. PASTORÁCIA RODÍN V SŤAŽENÝCH PRÍPADOCH
Osobitné okolnosti
77. Podľa príkladu dobrého pastiera vyžaduje sa ešte pohotovejšia, múdrejšia a prezieravejšia pastoračná starostlivosť o tie rodiny, ktoré musia - často nezávisle od vlastnej vôle, alebo pod tlakom rôznych potrieb - čeliť objektívne ťažkým situáciám.
V tomto ohľade treba venovať pozornosť najmä niektorým osobitným skupinám, ktoré zväčša nepotrebujú len pomoc, ale rozhodnejšie pôsobenie na verejnú mienku a hlavne na kultúrne, hospodárske a právne štruktúry, aby sa čo najviac odstránili hlboké príčiny ich ťažkostí.
Sú to napríklad rodiny tých, čo sa vysťahovali za prácou; rodiny tých, čo sú na dlhý čas vzdialení, ako sú dôstojníci, námorníci a cestovatelia; rodiny väzňov, utečencov a vyhnancov; rodiny, ktoré žijú vo veľkomestách, a v skutočnosti sú izolovaní; rodiny bez príbytkov; rodiny neúplné alebo bez jedného z rodičov; rodiny, ktorých deti sú mrzáci alebo obete omamných jedov; rodiny alkoholikov; rodiny vytrhnuté zo svojho kultúrneho a sociálneho prostredia alebo ktoré sú týmto nebezpečenstvom ohrozené; rodiny z politických alebo iných dôvodov diskriminované; rodiny ideologicky rozdelené; rodiny, ktoré majú sťažený styk s farnosťou; rodiny vystavené násiliu a nespravodlivému zaobchádzaniu pre svoju vieru; rodiny, v ktorých sú manželia neplnoletí, a napokon starci, ktorí sú nezriedka nútení žiť osamotene a bez primeraných prostriedkov.
Rodiny vysťahovalcov, najmä robotníkov a roľníkov, musia nájsť všade v Cirkvi svoju vlasť. To je prirodzená úloha Cirkvi, pretože je znamením jednoty v rôznosti. Pokiaľ je to možné, majú sa o nich starať kňazi ich vlastného obradu, kultúry a jazyka. Cirkev má tiež apelovať na verejnú mienku a na tých, čo majú moc v sociálnom, hospodárskom a politickom živote, aby robotníci mohli nájsť prácu vo svojej vlastnej krajine a vlasti, aby dostávali spravodlivú mzdu, aby sa čo najskôr znova spojili s rodinou, aby sa brala do úvahy ich kultúrna totožnosť, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako s inými rodinami, aby sa ich deťom dala možnosť získať odborné vzdelanie a vykonávať povolanie, ako aj možnosť vlastniť pôdu potrebnú pre prácu a život.
Vážny problém tvoria rodiny, ktoré sú ideologicky rozdelené. V takýchto prípadoch sa vyžaduje osobitná pastoračná starostlivosť. Predovšetkým treba udržiavať ohľaduplný osobný kontakt s takými rodinami. Veriacich treba posilňovať vo viere a podporovať v kresťanskom živote. Aj keď stránka verná katolíckej viere nemôže ustupovať, predsa len musí udržiavať živý dialóg s druhou stránkou. Preto treba rozmnožovať prejavy lásky a úcty s pevnou nádejou, že sa môže zachovať jednota. Mnoho závisí aj od vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Viere cudzie myšlienkové smery môžu napokon podnietiť veriacich členov rodiny k rastu vo viere a svedectve lásky.
Iné ťažkosti, pre ktoré rodina potrebuje pomoc cirkevného spoločenstva a jej pastierov, môžu byť: nepokojné dospievanie detí, plné protestov a búrok; manželstvo detí, ktoré ich odtrháva od rodiny, v ktorej rástli; nedostatok pochopenia a lásky zo strany najdrahších členov rodiny; odchod jedného z manželov alebo smrť, čo so sebou prináša bolestnú skúšku; alebo smrť niektorého rodinného príslušníka, čo ochudobňuje a mení pôvodné jadro rodiny.
Podobne nemôže Cirkev zanedbávať moment staroby so všetkými kladnými i zápornými stránkami, ako je: hlbšie chápanie manželskej lásky, ktorú stále viac očisťuje a zošľachťuje dlhá a nepretržitá vernosť; ochota slúžiť iným, aj keď novým spôsobom, rokmi získanou dobrotou a múdrosťou i silami, čo ešte ostávajú; ťaživá samota, často viac duševná a citová než fyzická, zapríčinená prípadným opustením alebo nedostatočnou starostlivosťou zo strany detí a príbuzných; utrpenie pochádzajúce z choroby, z postupného ubúdania síl alebo z pocitu ponižujúcej závislosti od iných alebo z pocitu trpkosti, že je niekomu, azda svojim drahým na ťarchu, a zo skutočnosti, že sa blíži posledná chvíľa života. Toto sú príležitosti, v ktorých - ako to naznačili synodálni Otcovia - možno ľahšie pochopiť a prežívať vznešené aspekty manželskej a rodinnej spirituality, ktorá čerpá inšpiráciu z bohatstva Kristovho kríža a zmŕtvychvstania, z prameňa posvätenia a hlbokej radosti v každodennom živote so zameraním na eschatologické skutočnosti večného života.
Vo všetkých týchto rozličných situáciách sa nikdy nemá zanedbávať modlitba, ktorá je žriedlom útechy a sily a pokrmom kresťanskej nádeje.