e) Rozvedení a
znovu zosobášení
84. Každodenná skúsenosť, žiaľ,
ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má
úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez
katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré
- ako aj iné - čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento
problém starostlivo a bez meškania riešiť. Synodálni Otcovia sa s ním
výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na
to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a
najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba
samých ani tých, ktorí sa hoci už predtým boli
spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť.
Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto
ľuďom ponúkať prostriedky spásy.
Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k
pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné
situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali
zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo
opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny
rozvrátili kanonicky platné manželstvo. Napokon sú aj
takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo
len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom
svedomí subjektívne presvedčení, že
predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne
rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.
Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé
spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a
starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že
sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako
pokrstení, môžu a vlastne sa majú
zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať,
aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na
obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a
napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti,
vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha
kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň
vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť,
posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou,
a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi,
založenej na Svätom písme, že nepripúšťa
k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí
sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu,
aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné
okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom
lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v
Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj
iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa
takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do
pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o
nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k
Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo
ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom
a sú úprimne ochotní viesť taký život,
ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou
manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a
žena, ktorí z vážnych príčin, ako je
napríklad výchova detí, nemôžu splniť
požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že
budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže
zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu
vlastné".180
Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na
manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje
všetkým duchovným pastierom konať pre
rozvedených, ktorí uzatvárajú nový
sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli
akékoľvek dôvody alebo pastoračné
zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového
sviatostného a platného sobáša a uvádzali by
do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého
manželstva.
Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju
vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky
správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez
vlastnej viny opustení svojím vlastným
zákonitým manželom.
Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa
vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz
zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť
obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe,
pokání a láske.
|