f) Ľudia bez rodiny
85. Nakoniec by som chcel pripojiť niekoľko slov o skupinách
ľudí, ktorých pre konkrétne životné
okolnosti, v akých sa často ocitli bez vlastnej vôle,
považujem za osobitne blízkych Kristovmu Srdcu a za hodných
lásky i konkrétnej starostlivosti zo strany Cirkvi a
duchovných pastierov.
Na svete žije veľmi mnoho ľudí, ktorých na
nešťastie nemožno považovať za členov toho,
čo vo vlastnom zmysle nazývame rodinou. Celé skupiny
ľudí žijú v krajne biednej situácii, v ktorej
nevyberané spolužitie mužov a žien, nedostatok
príbytkov, nenormálne a nestále vzťahy, krajný
nedostatok kultúrneho života v skutočnosti
nedovoľujú, aby sme mohli hovoriť o pravej rodine. Sú
však aj iní, čo z rozličných dôvodov ostali
sami na svete. Aj pre nich platí "dobrá zvesť o
rodine".
V prospech tých, čo žijú v krajnej biede, som už
hovoril, keď som zdôrazňoval, ako naliehavo a neohrozene treba
pracovať, aby sa našli riešenia i na politickej úrovni,
ktoré by im pomáhali prekonávať tieto
neľudské ponižujúce pomery. Táto úloha sa
týka solidárne celej spoločnosti, najmä však
svetskej vrchnosti, ktorej prináleží táto
povinnosť a z toho plynúca zodpovednosť, a potom aj
rodín, ktoré majú v tomto ohľade prejavovať
veľké porozumenie a ochotu pomáhať.
Tým, čo nemajú prirodzenú rodinu, treba ešte
širšie otvoriť brány tej veľkej rodiny, ktorou je
Cirkev a ktorá sa stelesňuje v diecéznej a farskej rodine, v
základňových cirkevných spoločenstvách a
v apoštolských hnutiach. Nik nie je na tomto svete bez rodiny, lebo
Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä však pre
tých, čo "sa namáhajú a sú
preťažení".181
|