Položenie rodiny v dnešnom svete
6. Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i
záporné stránky. Prvé sú znamením
pôsobenia Kristovej spásy vo svete; druhé sú
dôkazom, že človek odmieta Božiu lásku.
V skutku tu na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej
slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu
medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie
dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich
výchovu. Okrem toho si človek tiež uvedomuje, aké je
potrebné rozvíjať styky medzi jednotlivými rodinami
pre vzájomnú hmotnú i duchovnú pomoc. A znova
objavuje cirkevné poslanie, ktoré je rodine vlastné, a
svoju zodpovednosť za budovanie spravodlivejšej spoločnosti. No
na druhej strane nechýbajú ani príznaky
vážneho úpadku niektorých základných
hodnôt. Napríklad je chybou teoretické a praktické
chápanie vzájomnej nezávislosti medzi manželmi,
dvojakosti v autorite rodičov voči deťom, ďalej sú
to konkrétne ťažkosti, s ktorými sa rodina často
stretáva pri sprostredkovaní hodnôt, rastúci
počet rozvodov, zlo, akým je umelý potret, stále
častejšie používanie sterilizácie a prenikanie
antikoncepčnej mentality.
Koreňom týchto záporných javov je nezriedka
skazené chápanie a uplatňovanie slobody, ktorá sa
berie nie ako schopnosť uskutočňovať pravdu Božieho
plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila
osobne sa uplatňovať, často aj na úkor iných, len
pre vlastný, sebecký blahobyt.
Našu pozornosť zasluhuje aj fakt, že v krajinách
takzvaného Tretieho sveta často chýbajú
rodinám také základné prostriedky pre život,
ako je jedlo, práca, príbytok a lieky, ako aj tie
najzákladnejšie slobody. Naproti tomu v bohatých
krajinách prílišný blahobyt a spotrebná
mentalita, spojená napodiv s určitou neistotou a
úzkosťou z budúcnosti, zbavuje manželov
veľkodušnosti a odvahy plodiť ľudské životy. A
tak sa potom život často chápe nie ako požehnanie, ale
ako nebezpečenstvo, ktorému sa treba brániť. Historická
situácia, v ktorej žije rodina, javí sa teda ako
súhrn svetlých i tienistých stránok.
To dokazuje, že dejiny nie sú len nevyhnutným pokrokom k
lepšiemu, ale skôr výsledkom slobody, alebo ešte
lepšie, bojom medzi rôznymi slobodami, ktoré sú
vzájomne protikladné, čiže podľa známeho
výroku svätého Augustína, je tu zrážka
medzi dvoma láskami, medzi láskou k Bohu, dospievajúcej
až k pohŕdaniu sebou samým, a sebaláskou,
siahajúcou až k pohŕdaniu Bohom. 16
Z toho vyplýva, že len výchova k láske, zakorenenej
vo viere, môže viesť k nadobudnutiu schopnosti
vysvetľovať znamenia čias, ktoré sú
historickým výrazom tejto dvojakej lásky.
|