Celkový pohľad na človeka a jeho povolanie
32. V súvislosti s kultúrou, ktorá ťažko
deformuje, ba dokonca stráca so zreteľa pravý význam
ľudskej sexuality, nakoľko ju vytrháva z jej
podstatného spojenia s človekom ako osobou, Cirkev ešte
naliehavejšie cíti, že má nenahraditeľnú
úlohu predkladať sexualitu ako hodnotu a dielo celej ľudskej
osoby, ktorá je ako muž a žena stvorená na
Boží obraz.
V súvislosti s tým Druhý vatikánsky koncil jasne
vyhlásil: "Keď sa má dať do súladu
manželská láska so zodpovedným
odovzdávaním života, mravnosť spôsobu konania
nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia
pohnútok, ale musí sa učiť podľa
objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z
prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel
vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v
ovzduší skutočnej lásky. A to je nemožné,
ak sa úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej
čistoty." 86
Pavol VI., najvyšší Veľkňaz,
upozorňujúc, že o tom treba uvažovať
"predovšetkým vo svetle celkového pohľadu na
človeka a jeho povolanie, nielen prirodzené a pozemské, ale
i nadprirodzené a večné",87 zdôraznil,
že cirkevné učenie "sa zakladá na nerozlučnom
spojení dvojakého významu manželského aktu,
ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného
podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a
plodivý".88 A na záver zdôraznil, že ako
už svojou povahou nemravný "treba vylúčiť
akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k
predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho
uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených
následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok
znemožniť splodenie života".89
Vždy, keď manželia používajú
antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva
významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej
prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich
pohlavného spojenia, počínajú si ako
"sudcovia" nad Božím plánom a
"manipulujú" a znevažujú ľudskú sexualitu
a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského
partnera, a menia tak hodnotu "totálneho" darovania. Takto
prirodzenému "slovu", ktoré vyjadruje
pôvodný zmysel vzájomného darovania sa
manželov, prekážanie počatia dáva
protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie
je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné
odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie
vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k
plnému darovaniu celej osoby.
Keď však manželia používaním obdobia
neplodnosti zachovávajú neoddeliteľnú
súvislosť dvojitého významu spojivého a
plodivého, ktoré sú obsiahnuté v ľudskej
sexualite, počínajú si ako
"služobníci" Božieho plánu a
používajú sexualitu v duchu pôvodnej dynamiky
"totálneho" darovania sa, bez klamania a pretvarovania.
90
Vo svetle skúsenosti toľkých manželských
dvojíc a vo svetle údajov rôznych ľudských vied,
teologická úvaha môže vystihnúť a
prehĺbiť - na čo je napokon povolaná -
antropologický a zároveň i morálny rozdiel
existujúci medzi antikoncepciou a využívaním obdobia
neplodnosti. Ide tu o rozdiel omnoho rozsiahlejší a
hlbší, ako sa obyčajne myslí, lebo tu stoja oproti sebe
dve nerozlučiteľné chápania ľudskej osobnosti a
sexuality. Voľba prirodzených cyklov prináša so sebou
aj prijatie času samej osoby, čiže ženy, a tým aj
prijatie dialógu, vzájomného rešpektu, spoločnej
zodpovednosti a ovládania sa. Prijať tento čas a dialóg
znamená to isté, ako uznať súčasne
duchovný i telesný ráz manželskej jednoty,
znamená aj prežívanie osobnej lásky so svojou požiadavkou
vernosti. Takto manželia skusujú, že manželská
jednota sa obohacuje o tie hodnoty, nežnosti a citov, ktoré tvoria
hlbokú dušu ľudskej sexuality a to aj v jej telesnom prejave.
Takto sa sexualita rešpektuje a povznáša vo svojom pravom a
plnom ľudskom rozmere a "nepoužíva" sa ako "predmet",
ktorý rozrušuje osobnú jednotu duše a tela a tým
zasahuje samého Božieho tvora v najvnútornejšej
spätosti prírody a osoby.
|