IV.
Založili Božiu Cirkev
12. Ale príznačnou charakteristickou
črtou, ktorú by som chcel zvlášť
zdôrazniť v správaní slovanských apoštolov
Cyrila a Metoda, je ich pokojný spôsob, akým budovali
Cirkev, pri čom boli vedení víziou jednej, svätej a
všeobecnej Cirkvi.
Hoci slovanskí kresťania viac než ostatní radi
počujú a cítia, že i títo svätí
bratia boli v srdci Slovania, predsa je pravda, že patrili ku
gréckej kultúre a mali byzantskú výchovu i
vzdelanie; prináležali teda k občianskej i cirkevnej
tradícii kresťanského Východu.
Už v ich časoch rozdiely medzi Carihradom a Rímom sa
začali vyostrovať ako zámienky roztržky, hoci
poľutovaniahodný rozkol medzi oboma časťami
kresťanstva bol ešte ďaleko. Hlásatelia evanjelia a
učitelia Slovanov sa vydali na Veľkú Moravu vybavení
všetkým bohatstvom tradície a náboženskej
skúsenosti, typickej pre východné kresťanstvo. To sa
zvlášť odrážalo v teologickom učení a
posvätnej liturgii.
Hoci vo vtedajšej byzantskej ríši sa už dávno
posvätné obrady vo všetkých miestnych cirkvách
konali po grécky, predsa boli carihradským vzdelancom dobre
známe tradície mnohých národných
východných cirkví, napr. gruzínskej a
sýrskej, ktoré v bohoslužbách používali
jazyk svojho ľudu. Osobitne to poznal Konštantín-Filozof,
vďaka svojim štúdiám a stálym stykom s veriacimi
týchto cirkví, ktoré udržoval tak v hlavnom meste ako
aj na svojich cestách. Obaja bratia si uvedomovali starobylosť i
oprávnenosť týchto posvätných
tradícií a preto bez obáv používali
slovanský jazyk pre liturgické obrady. Stal sa z toho
účinný nástroj, ktorý
sprístupňoval Božie pravdy tým, ktorí ním
rozprávali. Pri tom nemali na mysli nijakú
povýšenosť alebo vládychtivosť, konali jedine z
lásky ku spravodlivosti a z apoštolskej horlivosti voči
národom, ktoré sa začali rozvíjať. Západné
kresťanstvo po takzvanom sťahovaní národov spojilo v
jeden celok nové prisťahované národnostné
skupiny s pôvodným latinským obyvateľstvom a s
cieľom zjednotiť ich, rozšírilo na všetkých
latinský jazyk, liturgiu a kultúru, ako to urobila rímska
cirkev. Z takto dosiahnutej jednotnosti tieto pomerne mladé
spoločnosti získali v plnom rozmachu pocit sily a
súdržnosti, čo prispievalo k upevneniu ich jednoty a
mocnejšiemu utvrdeniu v Európe. Je pochopiteľné,
že za takejto situácie každá odlišnosť sa
považovala za ohrozenie tejto jednoty, ktorá sa práve vytvárala
a aké veľké mohlo byť pokušenie
odstrániť ju a to i donucovacími prostriedkami.