15. Zvlášť Metod neváhal
čeliť rozličným neporozumeniam, sporom, ba dokonca aj
ohováraniam a fyzickému prenasledovaniu, len aby sa nespreneveril
svojej príkladnej cirkevnej vernosti, aby splnil svoje
kresťanské a biskupské povinnosti rovnako ako aj
záväzky voči byzantskej cirkvi, v ktorej sa zrodil a
ktorá mu spolu s Cyrilom zverila misionárske poslanie. Ale i
voči rímskej cirkvi, ktorej vďačil za svoj
arcibiskupský úrad, ktorý bol udelený "pro
fide" na území sv. Petra, 27 a podobne i voči
cirkvi vznikajúcej v slovanských zemiach, ktorú prijal za
svoju, a ktorú vedel i brániť, pretože bol
presvedčený, že je v práve pred cirkevnými i
občianskymi vládnymi predstaviteľmi. Pritom vystupoval hlavne
na obranu slovanskej liturgie a základných práv
týchto cirkví u rôznych národov.
Pri tejto činnosti rovnako ako Konštantín-Filozof vždy sa
usiloval o dialóg s tými, ktorí sa stavali proti jeho
plánom alebo pastoračným činnostiam a pochybovali o ich
oprávnenosti. Z tohoto hľadiska zostane navždy
učiteľom pre tých, ktorí sa v ktorejkoľvek dobe
usilujú urovnávať spory a pritom rešpektovať
mnohostrannú jednoliatosť Cirkvi, ktorá má byť
podľa svojho zakladateľa Ježiša Krista vždy jedna,
svätá, katolícka a apoštolská. Tento odkaz sa
stretol s dokonalým ohlasom vo vyznaní viery 150 Otcov -
účastníkov II. ekumenického carihradského
koncilu, ktorý tvorí nedotknuté vyznanie viery
všetkých kresťanov.
27 Porov. Vita Methodii IX, 2: ed. cit., str. 229.