11. No Jób popiera pravdivosť zásady,
ktorá pripisuje utrpenie trestu za hriech. Koná tak na
základe vlastnej skúsenosti. Uvedomuje si totiž, že si
nezaslúžil taký trest, ba vyznáva, že vo svojom
živote konal dobro. Konečne aj sám Boh vyčíta
Jóbovým priateľom ich obvinenia a prehlasuje, že
Jób nie je vinný. Jeho utrpenie je utrpením
nevinného; treba ho prijať ako tajomstvo, ktoré človek
svojím rozumom nevie preniknúť do hĺbky.
Kniha Jób neruší zásady transcendentálneho
mravného poriadku, založeného na spravodlivosti,
zásady, ktoré nám podáva zjavenie Starého i
Nového zákona. Súčasne však táto Kniha
veľmi jasne poukazuje, že zásady tohto poriadku sa
nemôžu používať výlučne a povrchne. Ak
je pravda, že utrpenie má zmysel ako trest vtedy, keď je
viazané na vinu, naopak, nie je pravda, že každé
utrpenie je dôsledkom viny a že má povahu trestu.
Osobitným dôkazom toho v Starom zákone je postava
spravodlivého Jóba. Zjavenie - slovo samého Boha - so
všetkou úprimnosťou predkladá otázku
nevinného človeka: utrpenia nezavineného. Jób nebol
potrestaný, nebolo dôvodov uložiť mu trest, i keď
skúška bola veľmi tvrdá. Z úvodu Knihy
vyplýva, že Boh skúšal tohto človeka na podnet
Satana, ktorý pred Bohom popieral Jóbovu spravodlivosť:
"Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?!...
Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy
zaplavili šíry kraj. Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho
imanie, či ti nebude kliať do očí." 25 Ak
Boh dovolí utrpením skúšať Jóba,
robí to, aby dokázal jeho spravodlivosť. Utrpenie má
povahu skúšky.
Kniha Jób nie je v Zjavení posledným slovom na túto
tému. V určitom zmysle predpokladá Kristovo utrpenie. Ale aj
sama je už dostatočným dôvodom, aby sa odpoveď na
otázku o zmysle utrpenia neviazala bez každej výnimky na
mravný poriadok založený iba na spravodlivosti. Ak má
táto odpoveď svoje základné a transcendentálne
opodstatnenie a platnosť, tak súčasne nielenže v
prípadoch podobných Jóbovmu utrpeniu neobjasňuje, ale
priam deformuje a ochudobňuje sám pojem spravodlivosti, s ktorou sa
stretáme v Zjavení.
|