IV.
JEŽIŠ KRISTUS:
UTRPENIE PREMOŽENÉ LÁSKOU
14. "Boh tak miloval svet, že dal svojho
jednorodeného Syna, aby nezhynul nik, kto v neho verí, ale aby
mal večný život." 27 Tieto Kristove slová,
povedané pri rozhovore s Nikodémom, nás
uvádzajú do stredu spásonosnej Božej činnosti. Vyjadrujú totiž podstatu
kresťanskej soteriológie, čiže teológie
spásy. Spása znamená oslobodenie od zla, a preto je v
úzkom spojení s problémom utrpenia. Podľa Ježišových
slov Nikodémovi dal Boh svojho Syna "svetu" preto, aby
oslobodil človeka od zla, ktoré so sebou nesie konečnú
a bezhraničnú perspektívu utrpenia. Súčasne to
isté slovo "dáva" (že dal) poukazuje na to,
že toto oslobodenie má uskutočniť jednorodený Syn
svojím vlastným utrpením. V tomto sa prejavuje
láska, nekonečná láska tak jednorodeného Syna,
ako aj Otca, ktorý preto "dáva" svojho Syna. Toto je
láska k človeku, láska k "svetu": spasiteľná
láska.
Sme tu - treba si to jasne uvedomiť v spoločnej úvahe o tomto
probléme - v úplne novom postoji voči našej
téme. Tento postoj sa líši od toho, ktorý
určoval a v istom zmysle vymedzoval pátranie po význame
utrpenia iba požiadavkami spravodlivosti. Je to rozmer vykúpenia,
ktorý v Starom zákone (aspoň podľa textu
Vulgáty) pripravovali slová spravodlivého Jóba:
"Som presvedčený, že môj Obranca žije... a zo
svojho tela Boha uvidím." 28 Doteraz sa naša
úvaha zameriavala predovšetkým a skoro výlučne
na utrpenie v jeho mnohorakých životných prejavoch (ako
sú utrpenia spravodlivého Jóba), ale vyššie
spomínané slová pri stretnutí Ježiša s
Nikodémom sa vzťahujú na utrpenie v jeho hlavnom a
rozhodujúcom význame. Boh dal svojho jednorodeného Syna,
aby človek "nezahynul", a význam tohto
"nezahynul" dôkladnejšie spresňujú
nasledujúce slová "ale aby mal večný
život".
Človek "zahynie", keď stratí "večný
život". Opakom spásy nie je už iba dočasné
utrpenie, akékoľvek utrpenie na ujmu zdravia, ale opravdivé
a nemeniteľné utrpenie, totiž strata večného
života, odmietnutie z Božej stránky, zatratenie. Jednorodený
Syn bol daný svetu, ľudstvu, aby ochránil človeka
predovšetkým pred týmto opravdivým a
nenapraviteľným zlom, pred definitívnym utrpením.
Preto vo svojom spásonosnom poslaní musí zasiahnuť
zlo v jeho samých koreňoch, z ktorých vyrastá v
dejinách človeka. Tieto hlboké korene zla kotvia v hriechu a
v smrti, pretože pochádzajú zo straty večného
života. Teda poslanie jednorodeného Syna spočíva
v tom, aby premohol hriech a smrť. Svojou poslušnosťou až
na smrť a svojim zmŕtvychvstaním zvíťazil nad
hriechom a smrťou.
|