15. Keď
hovoríme, že Kristus svojím poslaním zasiahol zlo v
jeho koreňoch, máme na mysli nielen konečné,
eschatologické zlo a utrpenie (aby človek "nezahynul, ale mal
večný život"), ale aj aspoň nepriamo zasiahol zlo a
utrpenie v jeho časnom a dejinnom rozmere. Pretože zlo tesne
súvisí s hriechom a so smrťou. A hoci veľmi opatrne
treba posudzovať ľudské utrpenie ako dôsledok
skutočných hriechov - na čo práve upozorňuje
príklad spravodlivého Jóba -, predsa ho
nemôžeme oddeľovať od dedičného hriechu, od
toho, čo svätý Ján nazýva "hriechom
sveta",29 od hriešneho stavu osobných prečinov a
spoločenských priestupkov v dejinách človeka. Hoci tu
nesmieme použiť obmedzené kritérium priamej spojitosti
(ako to robili traja Jóbovi priatelia), predsa nemožno poprieť
mienku, podľa ktorej ľudské utrpenia vyplývajú z
hriechu.
Podobne je tomu, keď ide o
smrť. Častejšie ju ľudia očakávajú ako
vyslobodenie z utrpení tohto života. Súčasne však
nikto nemôže nevedieť, že smrť tvorí akoby
konečný súhrn svojho ničivého diela
bolestí tak v ľudskom organizme, ako aj v duši.
Predovšetkým však smrť prináša rozdelenie
celej psycho-fyzickej osobnosti človeka. Duša ostáva oddelená
od tela a žije ďalej, kým telo podlieha postupnému
rozkladu podľa slov Pána Boha, ktoré vyriekol, keď
človek spáchal hriech na počiatku svojich pozemských
dejín: "Prach si a na prach sa obrátiš." 30
Preto hoci smrť nie je utrpením v bežnom slova zmysle, hoci sa
určitým spôsobom skrýva za každým
utrpením, je predsa zlom, ktoré ľudská bytosť v sebe
cíti, a má povahu záverečnej a všetko
prenikajúcej skutočnosti. Jednorodený Syn Boží
svojím spásonosným dielom oslobodzuje človeka od
hriechu a smrti. Predovšetkým odstraňuje z dejín
človeka vládu hriechu, ktorá sa v ňom zakorenila pod
vplyvom zlého ducha počnúc dedičným hriechom, a
dáva človekovi možnosť žiť v
posväcujúcej milosti. Po víťazstve nad hriechom
odstraňuje aj vládu smrti a svojím zmŕtvychvstaním
otvára cestu budúcemu vzkrieseniu tela. Aj jeho milosť, aj
jeho zmŕtvychvstanie sú podmienkami "večného
života" čiže konečného a úplného
šťastia človeka spojeného s Bohom, čo znamená
úplné vylúčenie utrpenia v eschatologickej budúcnosti.
Zo spásonosného Kristovho diela vyplýva, že
človek žije na zemi v nádeji na večný život a
trvalú svätosť. A hoci víťazstvo nad hriechom a
smrťou, ktoré Kristus vydobyl svojím krížom a
zmŕtvychvstaním, neodstraňuje z ľudského
života časné utrpenia a neoslobodzuje od utrpenia celý
dejinný rozsah ľudského jestvovania, predsa vrhá
nové svetlo na celý tento rozsah a na každé utrpenie,
a to je svetlo spásy. Je to svetlo evanjelia čiže blahozvesti.
V strede toho svetla sa nachádza pravda, zjavená v rozhovore s
Nikodémom: "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného
Syna." 31 Táto pravda mení od základov obraz
dejín človeka a jeho pozemského postavenia. Napriek hriechu,
ktorý sa zakorenil do týchto dejín ako dedičný
hriech, ako "hriech sveta" a ako súhrn osobných
hriechov, Boh Otec, ktorý si zamiloval svojho jednorodeného Syna
a stále ho miluje, potom v čase práve z tejto lásky,
ktorá všetko premáha, "dáva" tohto Syna,
aby prenikol k samým koreňom ľudského zla, a tak sa
spásonosným spôsobom priblížil k celému
svetu utrpenia, do ktorého je človek začlenený.
|