18. Môže sa povedať, že spomenuté
úvahy nás vedú priamo do Getsemanskej záhrady a na
Kalváriu, kde sa splnila Pieseň o trpiacom Sluhovi, napísaná
prorokom Izaiášom. Prečítajme si nasledujúce
verše Piesne, ktoré prorocky zobrazujú muky v Getsemanskej
záhrade a na Golgote. Ten trpiaci Sluha - a to je znova veľmi dôležité
pre správne chápanie Kristovho utrpenia - berie na seba celkom
dobrovoľne utrpenia, o ktorých je reč:
Obetoval sa, pretože sám chcel
a neotvoril ústa;
ako baránka viedli ho na zabitie
a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom,
(a neotvoril ústa).
Z úzkosti a súdu ho vyrvali,
a kto pomyslí na jeho pokolenie?
Veď bol vyťatý z krajiny živých,
pre hriech svojho ľudu dostal smrteľný úder.
So zločincami mu dali hrob,
jednako s boháčom bol v smrti,
lebo nerobil násilie
ani podvod nemal v ústach. 43
Kristus trpí dobrovoľne a nevinne. Svojím utrpením
prijíma otázku, ktorú ľudia často kládli
a radikálne ju vyjadrila kniha Jób. Kristus nielen stavia
tú istú otázku (a kladie ju ešte
radikálnejšie, pretože nie je iba človekom ako
Jób, ale jednorodeným Synom Božím), ale dáva
na ňu tú najlepšiu možnú odpoveď.
Odpoveď vlastne vyplýva zo samej otázky. Kristus dal
odpoveď na túto otázku o utrpení a o význame
utrpenia nielen svojím učením, teda blahozvesťou, ale
predovšetkým svojím vlastným utrpením, ktoré
sa organicky a neoddeliteľne včleňuje do učenia jeho
blahozvesti. A toto je akoby posledné a syntetické slovo jeho
učenia, "slovo kríža", ako to potom povedal
svätý Pavol. 44
Toto "slovo kríža" napĺňa obraz dávneho
proroctva trvalou realitou. Mnohé miesta a mnohé príhovory
počas Kristovho verejného účinkovania svedčia o
tom, že od počiatku prijíma utrpenie, ktoré je pre neho
Otcovou vôľou spasiť svet. No rozhodným krokom je
tu modlitba v Getsemanskej záhrade. Významovo sú
bohaté slová: "Otče môj, ak je možné,
nech ma minie tento kalich! No nie, ako ja chcem, ale ako ty";45 a
potom povie: "Otče môj ak ma tento kalich nemôže
minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja
vôľa." 46 Svedčia o opravdivosti tej lásky,
ktorú plní jednorodený Syn vo svojej poslušnosti
voči Otcovi. Súčasne potvrdzujú opravdivosť jeho
utrpenia. Slová Kristovej modlitby v Getsemanskej záhrade
svedčia o opravdivosti lásky prostredníctvom opravdivosti
utrpenia. Kristove slová s celou jednoduchosťou potvrdzujú
do posledných dôsledkov túto ľudskú pravdu o
utrpení: trpieť znamená podstupovať zlo, pred
ktorým sa človek chveje hrôzou; veď hovorí
"nech ma minie", práve tak, ako hovoril Kristus v Getsemanskej
záhrade.
Jeho slová svedčia súčasne o jeho nezvyčajnej a
neporovnateľnej hĺbke a prudkosti (intenzite) utrpenia, ktoré
mohol zakúsiť iba Človek, ktorý je jednorodený
Syn; potvrdzujú hĺbku a prudkosť, ktoré nám
svojím spôsobom pomáhajú pochopiť
uvedené prorocké slová. Zaiste nie úplne
(ináč by sme museli do hĺbky preniknúť božské
a ľudské tajomstvo Subjektu), ale aby sme mali aspoň pojem o
rozdiele (a súčasne aj o podobnosti) medzi každým
možným utrpením človeka a umučením
Bohočloveka. Getsemanská záhrada je miestom, kde sa toto
utrpenie prejavilo akoby definitívne pred očami Kristovej duše
v celej svojej skutočnosti, ako ju vyjadril prorok ohľadom zla,
ktoré vo svojom utrpení Kristus zakúsil.
Po slovách v Getsemanskej záhrade nasledujú slová
vyslovené na Golgote, ktoré svedčia o tejto hĺbke -
jedinej v dejinách sveta -, o hĺbke zla tohto
prežívaného utrpenia. Keď Kristus hovorí:
"Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?"
jeho slová nie sú iba prejavom opustenia, ktoré sa
často opakovalo v Starom zákone, najmä v žalmoch a
osobitne v 22. (21.) žalme, z ktorého pochádzajú
spomínané slová. 47 Možno povedať,
že tieto slová o opustení vytryskli z
nerozlučiteľného spojenia Syna s Otcom, a hovorí ich preto,
lebo Otec "na neho uvalil neprávosť nás
všetkých",48 a preto svätý Pavol povie:
"Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby
sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou." 49 Spolu
s týmto strašným bremenom, pod ktorým zakusuje
"integrálne" zlo odvrátenia sa od Boha a v ktorom
spočíva hriech - odvrhnutie Boha -, Kristus pre svoje hlboké
spojenie Syna s Otcom pociťuje ľudsky nevyjadriteľné
utrpenie, ktorým je Otcovo opovrhnutie, roztrhnutie
najintímnejšieho spojenia s Bohom. Ale práve týmto
utrpením uskutočňuje vykúpenie a umierajúc
môže povedať: "Dokonané je." 50
Možno povedať, že sa splnilo Písmo a že sa s
konečnou platnosťou uskutočnili slová Piesne o trpiacom
Sluhovi: "Pánovi sa však zapáčilo zdrviť ho
utrpením." 51
Ľudské utrpenie dosiahlo svoj vrchol v Kristovom utrpení a
súčasne dosiahlo celkom nový rozmer a nový poriadok:
napojilo sa na lásku, na tú lásku, o ktorej Kristus
hovoril Nikodémovi, na lásku, ktorá tvorí dobro,
vyťažiac ho aj zo zla, a to práve utrpením, ako
najvyššie dobro vykúpenia sveta prišlo z Kristovho
kríža a neustále z neho prichádza. Kristov
kríž sa stal prameňom, z ktorého vyviera
živá voda. 52 V ňom musíme znova nastoliť
otázku o zmysle utrpenia a v ňom až do dôsledkov
čítať na ňu odpoveď.
|