23. Utrpenie
je vždy skúška - niekedy skutočne tvrdá
skúška -, ktorá dolieha na celé ľudstvo. Zo
strán listov svätého Petra (správne má
byť: Pavla - pozn. KVAS) sa nám viackrát prihovára
ten evanjeliový paradox slabosti a sily, ktorý osobitne
zakúsil sám Apoštol a ktorý s ním
zakúšajú všetci, čo majú
účasť na Kristových utrpeniach. V Druhom liste
Korinťanom píše: "Radšej sa teda budem
chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala
Kristova sila." 72 V Druhom liste Timotejovi čítame:
"Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som
uveril." 73 A v Liste
Filipanom priamo hovorí: "Všetko môžem v tom,
ktorý ma posilňuje." 74
Účastníci na Kristových utrpeniach majú pred
očami veľkonočné tajomstvo kríža a
zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zostupuje až na dno ľudskej slabosti
a bezmocnosti: veď zomiera pribitý na kríži. Ale
ak sa v tejto slabosti odohráva súčasne jeho
povýšenie, spočívajúce na
zmŕtvychvstaní, tak to znamená, že slabosti
všetkých ľudských utrpení môže
prenikať tá istá Božia moc, ktorá sa prejavila v
Kristovom kríži. V tomto chápaní utrpenie
znamená otvorenosť a vnímavosť voči činnosti
spásonosnej Božej sily, ktorá sa v Kristovi ponúka
ľudstvu. V Kristovi Boh zdôraznil, že chce pôsobiť
predovšetkým cez osobitné utrpenie, ktoré je
slabosťou a ponížením človeka, a že
práve v ňom chce prejaviť svoju moc. Týmto sa
môže vysvetliť aj povzbudenie prvého listu apoštola
Petra: "Kto však trpí ako kresťan, nech sa
nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom." 75
Apoštol Pavol sa v Liste Rimanom ešte obšírnejšie
vyjadruje k téme tohto "zrodenia sily zo slabosti", tohto
duchovného obnovenia v skúškach a trápeniach,
ktoré sú osobitným povolaním tých, čo
majú účasť na Kristových utrpeniach:
"Chválime sa aj súženiami, lebo vieme, že
súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú
čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A
nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v
našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme
dostali." 76 Akoby sa v utrpení nachádzalo
osobitné povolanie k čnosti, v ktorej sa má človek
cvičiť. A toto je čnosť vytrvalosti pri
znášaní nepríjemností a bolestí.
Keď takto človek koná, vzbudzuje v sebe nádej, a
tá ho presviedča, že utrpenie ho nikdy nepremôže a
nezbaví ho ľudskej dôstojnosti spojenej s povedomím o
zmysle života. A hľa, tento zmysel sa prejavuje spolu s dielom
Božej lásky, ktorá je najväčším darom
Ducha Svätého. Človek, nakoľko má
účasť na tejto láske, v utrpení konečne
znova nájde seba samého: nájde "vlastnú
dušu", o ktorej sa mu zdalo, že ju v utrpení
"stratil".77
|