24. No skúsenosti Apoštola, účastníka
na Kristových utrpeniach, idú ešte ďalej. V Liste
Kolosanom čítame slová, ktoré tvoria akoby
poslednú etapu utrpení. Takto svätý Pavol píše:
"Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele
dopĺňam to, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu pre
jeho telo, ktorým je Cirkev." 78 A v inom liste sa
pýta svojich adresátov: "Vari neviete, že vaše
telá sú Kristovými údmi?" 79
Vo veľkonočnom tajomstve Kristus nadviazal svoje spojenie s
človekom v spoločenstve Cirkvi. Tajomstvo Cirkvi sa takto
zvýrazňuje: vo sviatosti krstu, ktorým sa človek
stáva podobným Kristovi, a potom prostredníctvom Kristovej
obety - teda sviatostne, skrze Eucharistiu - sa Cirkev nepretržite
duchovne buduje ako Kristovo telo. V tomto tele sa chce Kristus zjednotiť
so všetkými ľuďmi a osobitným spôsobom s
trpiacimi. Uvedené slová z Listu Kolosanom svedčia o
výnimočnom charaktere tejto jednoty. Hľa, ten, čo
trpí spolu s Kristom - spolu s Kristom znáša svoje "súženia"
ako apoštol Pavol -, čerpá nielen tú silu od Krista, o
ktorej sa predtým hovorilo, ale "dopĺňa"
svojím utrpením to, "čo ešte chýba
Kristovmu umučeniu". V tomto evanjeliovom zarámovaní sa
mimoriadne zdôraznila pravda o tvorivej povahe utrpenia. Kristovo utrpenie prinieslo svetu
vykúpenie. Toto dobro je samo v sebe nevyčerpateľné a
nekonečné. Nijaký človek nemôže nič
pridať k dobru vykúpenia. No súčasne v tajomstve
Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, Kristus v určitom zmysle
sprístupnil svoje vlastné vykupiteľské utrpenie
všetkým utrpeniam človeka. Nakoľko sa človek
zapojí do Kristovho utrpenia - kdekoľvek na svete a kedykoľvek
v čase -, natoľko dopĺňa svojím spôsobom to
utrpenie, ktoré Kristus podstúpil na vykúpenie sveta.
Chce sa tým azda povedať, že Kristom dokonané
vykúpenie nie je úplné? Nie. To znamená iba to,
že vykúpenie, dokonané silou náhradnej lásky,
je ustavične otvorené pre každú lásku,
prejavenú v ľudskom utrpení. V tomto rozmere - v rozmere
lásky - vykúpenie, ktoré sa do dôsledkov
zavŕšilo, sa v určitom zmysle neustále
uskutočňuje. Kristus vykonal vykúpenie v plnom rozsahu,
až do konca, no zároveň ho neuzavrel: v tomto
vykupiteľskom utrpení, ktorým sa dokonalo vykúpenie
sveta, sa Kristus od počiatku otvoril a neustále sa otvára
každému ľudskému utrpeniu. Áno, zdá sa,
že ono patrí do samej podstaty Kristovho vykupiteľského
utrpenia, lebo ono si vyžaduje, aby sa ustavične dopĺňalo.
A tak hoci si Kristus osvojil každé ľudské utrpenie,
predsa vykúpil svet svojím vlastným utrpením. A
skutočne, hoci sa toto vykúpenie zavŕšilo
Kristovým utrpením, predsa sa svojím spôsobom rozvíja
a predlžuje v dejinách človeka. Žije a rozvíja sa
ako Kristovo telo, ktorým je Cirkev, a v tomto zmysle každé
ľudské utrpenie pre spoločenstvo v Kristovej láske dopĺňa
Kristovo utrpenie tak ako Cirkev dopĺňa spásonosné
Kristovo dielo. Tajomstvo Cirkvi - toho tela, ktoré samo v sebe aj
dopĺňa telo ukrižované a zmŕtvychvstalé -
súčasne poukazuje na priestor, v ktorom ľudské utrpenie
dopĺňa Kristovo utrpenie. Iba v tomto svetle a v tomto rozmere
Cirkvi-Kristovho tela, ktoré sa všade neustále
rozvíja, možno myslieť a hovoriť o tom, čo
chýba na utrpení Kristovom. Konečne Apoštol to jasne
vysvetľuje, keď píše o dopĺňaní
"toho, čo chýba na utrpeniach Krista... pre jeho telo,
ktorým je Cirkev".
Práve Cirkev, ktorá ustavične čerpá z
nekonečných pokladov vykúpenia a uvádza ich do
života, je podstatou, na ktorej sa môže Kristovo
vykupiteľské utrpenie neustále dopĺňať
utrpením človeka. Tým sa zdôrazňuje aj
božsko-ľudská povaha Cirkvi. Zdá sa, že
ľudské utrpenie nesie na sebe črty tejto povahy. A preto mu
Cirkev pripisuje aj osobitnú hodnotu. Bolesť je dobrom, pred
ktorým sa Cirkev s úctou skláňa v celej hĺbke
svojej viery vo vykúpenie. Skláňa sa v celej hĺbke tej
viery, ktorou v sebe samej objíma nevýslovné tajomstvo
Kristovho tela.
|