26. Ak sa prvá veľká kapitola evanjelia
utrpenia píše cez generácie tých, čo trpia
prenasledovanie pre Krista, zarovno s ňou sa dejinami rozvíja
iná veľká kapitola tohto evanjelia. Píšu ju
všetci tí, čo trpia spolu s Kristom, spájajúc
svoje ľudské utrpenia s jeho spásonosným utrpením.
V nich sa spĺňa to, čo prví svedkovia utrpenia a
zmŕtvychvstania povedali a napísali o účasti na
Kristových utrpeniach. V nich sa teda spĺňa evanjelium
utrpenia a zároveň každý z nich ho svojským
spôsobom píše ďalej: píše ho a ohlasuje
svetu, zvestuje ho tam, kde žije, ľuďom našej doby.
Stáročia a pokolenia potvrdzujú, že v utrpení sa
skrýva jedinečná sila, ktorá intímne
spája človeka s Kristom, čo je osobitnou milosťou. Tejto
milosti vďačia za svoje vnútorné obrátenie
mnohí svätí, ako svätý František
Assiský, svätý Ignác z Loyoly a iní.
Ovocím takého obrátenia nie je len skutočnosť,
že človek objaví spásonosný zmysel utrpenia, ale
predovšetkým to, že sa v utrpení stane celkom
novým človekom. Nájde akoby nový rozmer celého
svojho života a povolania. Tento objav je zvláštnym
potvrdením duchovnej veľkosti, ktorá v ňom
prekonáva telo. Ak je toto telo ťažko choré,
úplne zoslabnuté a človek je skoro neschopný žiť
a konať, tým viac vyniká jeho vnútorná
zrelosť a veľkosť a podáva dojímavé
poučenie zdravým a normálnym ľuďom.
Táto vnútorná zrelosť a duchovná
veľkosť v utrpení je zaiste ovocím osobitného
obrátenia a spolupráce s milosťou ukrižovaného
Vykupiteľa. On hlboko pôsobí v ľudských
utrpeniach prostredníctvom svojho Ducha Pravdy, Ducha
Potešiteľa. V určitom zmysle on sám mení aj zmysel
duchovného života, keď chorému človekovi ukazuje,
že je pri ňom. On - ako Učiteľ a Vodca - poučuje
trpiacich bratov a sestry o tejto podivuhodnej výmene
spočívajúcej v najintímnejšom tajomstve
vykúpenia. Utrpenie svojou povahou je zakúšanie zla. No
Kristus doň vložil veľmi pevný základ
trvalého dobra, to jest dobra večnej spásy. Kristus
svojím utrpením na kríži zasiahol samy korene zla: hriech
a smrť. Zvíťazil nad strojcom zla, nad Satanom, a nad jeho
neustálou vzburou proti Stvoriteľovi. Kristus pred trpiacim bratom
alebo sestrou postupne otvára a ukazuje obzory Božieho
kráľovstva, to jest sveta obráteného k
Stvoriteľovi a oslobodeného od hriechu, sveta, ktorý sa
buduje na spásonosnej sile lásky. Kristus pomaly, ale
účinne uvádza do tohto sveta, do tohto Otcovho
kráľovstva, človeka podliehajúceho utrpeniu a akoby
už so zárodkami utrpenia. Veď utrpenie sa nemôže
premeniť a pretvoriť milosťou zvonka, ale zvnútra. A
Kristus je svojím vlastným spásonosným
utrpením čo najintímnejšie prítomný v
každom ľudskom utrpení a môže v ňom
pôsobiť zvnútra silou svojho Ducha Pravdy, svojho Ducha
Potešiteľa.
Ale ešte viac: Božský Vykupiteľ chce
preniknúť do duše každého trpiaceho cez srdce
svojej najsvätejšej Matky, ktorá je prvotinou a vrcholom
všetkých vykúpených. Akoby pokračovaním
materstva, ktoré sa uskutočnilo pôsobením Ducha
Svätého, zomierajúci Kristus udelil Preblahoslavenej Panne
Márii nové materstvo - duchovné a univerzálne -,
zahŕňajúce v sebe všetkých ľudí, aby
každý, kto vierou putuje na zemi, ostal s ňou úzko
spojený až po kríž a aby každé utrpenie,
pretvorené silou tohto kríža, sa premenilo z ľudskej
slabosti na Božiu silu.
Takýto vnútorný proces sa neuskutoční
vždy tým istým spôsobom. Často sa ťažko
začína a obnovuje. Už i samo východisko býva
rozličné: rozličné je rozpoloženie ducha trpiaceho
človeka. No už vopred sa dá pozorovať, že
človek pristupuje k utrpeniu skoro vždy s typickým svojráznym
ľudským odporom a s otázkou prečo. Pýta sa na
zmysel utrpenia a hľadá odpoveď na túto otázku
na svojej ľudskej rovine. Zaiste sa často na to spytuje Boha a
Ježiša Krista. Okrem toho človek dobre chápe, že
ten, komu kladie otázku, trpí a chce mu odpovedať z
kríža, akoby z centra svojho utrpenia. No medzitým je
potrebný čas, ba aj dlhý čas, kým sa táto
odpoveď vnútri ohlási. Kristus neodpovie priamo a abstraktne
na toto ľudské pýtanie sa na zmysel utrpenia. Človek
počuje jeho spásonosnú odpoveď natoľko, nakoľko
sa vžije do Kristových utrpení.
Odpoveď, ktorú dostane pri tomto zblížení na
ceste vnútorného stretnutia s Učiteľom, je
súčasne čosi viac než iba abstraktná odpoveď
na otázku o zmysle utrpenia. Kristova odpoveď je
predovšetkým pozvaním. Je povolaním. Kristus
nevysvetľuje dôvody utrpenia abstraktne, ale
predovšetkým hovorí: "Nasleduj ma!" Poď!
Svojím utrpením zapoj sa do diela spásy sveta,
ktoré sa uskutoční prostredníctvom môjho
utrpenia. Prostredníctvom môjho kríža.
Zatiaľ čo človek berie svoj kríž, duchovne sa
zjednocuje s Kristovým krížom a objavuje
spásonosný význam utrpenia. Človek neobjaví
tento zmysel, nakoľko je človekom, ale na rovine Kristovho utrpenia.
No súčasne ten spásonosný význam utrpenia
zostúpi z Kristovej úrovne na úroveň človeka a
stáva sa akoby výrazom jeho osobnej odpovede. Vtedy človek
nájde vo svojom utrpení vnútorný pokoj, ba aj
duchovnú radosť.
|