29. Keď uvažujeme o evanjeliovom podobenstve,
môžeme povedať, že utrpenie, ktoré sa medzi
ľuďmi nachádza v najrozličnejších
formách, je preto medzi nami, aby vzbudzovalo v človekovi
lásku, ten nezištný dar seba samého iným
trpiacim ľuďom, nestarajúc sa o vlastné pohodlie. Svet
ľudského utrpenia bez prestania takrečeno vyvoláva
iný svet, svet ľudskej lásky. Bolesť do určitej
miery pôsobí, že človek zabúda na seba,
vnútorne sa podnieti láskou a prejaví ju skutkami.
"Blížny" človek nesmie nedbalo prejsť pomimo
utrpení iných už pre základnú
ľudskú spolupatričnosť a viac pre lásku k
blížnemu. Musí sa "zastaviť, dojať sa" a
správať sa tak ako Samaritán evanjeliového
podobenstva. Podobenstvo samo v sebe vyjadruje hlboko kresťanskú
pravdu, no aj všeobecne ľudskú. Nie bez dôvodu sa i v
bežnej reči každá činnosť pre trpiacich
ľudí alebo potrebujúcich pomoc nazýva dielom
"dobrého Samaritána" alebo "samaritánskou
službou".
Táto činnosť v priebehu stáročí
priberá formy organizovaných ustanovizní a stáva sa
poľom práce v príslušných povolaniach. Ako sa
veľmi podobá skutku lásky milosrdného
Samaritána povolanie lekára, ošetrovateľky
chorých alebo podobná činnosť. Vzhľadom na
evanjeliový obsah myslíme skôr na povolanie než na
zamestnanie. A ustanovizne, ktoré počas stáročí
plnili službu "milosrdného Samaritána", sa v
dnešných časoch ešte viac rozrástli a
špecializovali. Toto je nepochybne dôkazom, že
dnešný človek sa s čoraz väčšou
pozornosťou a prezieravosťou venuje utrpeniam blížneho,
snaží sa ich pochopiť a stále
účinnejšie im predchádzať. A na tomto poli
nadobúda čoraz väčšie poznatky. Keď si toto
všetko uvážime, môžeme povedať, že
evanjeliové podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi sa stalo
jedným z podstatných prvkov mravnej kultúry a života
všeobecnej ľudskej civilizácie. A keď si pomyslíme
na tých všetkých ľudí, čo svojimi
vedomosťami a skúsenosťami preukazujú trpiacemu
blížnemu mnohoraké služby, môžeme sa
obrátiť na nich iba slovami vďaky a uznania.
Tieto slová uznania a vďačnosti patria i tým, čo
nezištne preukazujú svoju službu trpiacim blížnym
a dobrovoľne a horlivo sa venujú a pomáhajú ako
"milosrdný Samaritán" a obetujú tejto
službe všetok svoj čas a sily, ktoré im ostanú po
zamestnaní. Takáto dobrovoľná činnosť
"milosrdného Samaritána" alebo charitatívna
činnosť sa môže nazývať sociálnou
činnosťou, no môže sa menovať aj
apoštolátom, a to vždy, keď sa koná z čisto
evanjeliových pohnútok, najmä keď sa to deje v
spojení s Cirkvou alebo s iným kresťanským
spoločenstvom. Dobrovoľná činnosť
"milosrdného Samaritána" sa rozvíja vo
vhodných prostrediach alebo organizáciách na to
určených. Je veľmi dôležité postupovať
takýmto spôsobom, najmä keď ide o prevzatie
väčších úloh, ktoré si vyžadujú
spoluprácu a používanie technických prostriedkov. Nie
menej cenná je aj činnosť jednotlivcov,
predovšetkým tých osôb, čo majú porozumenie
pre rozličné druhy ľudského utrpenia a môžu
pomôcť jednotlivo i (presnejšie: a - pozn. KVAS) osobne.
Rodinná pomoc znamená potom alebo skutky lásky
preukázané osobám patriacim do tej istej rodiny, alebo
vzájomnú pomoc medzi rodinami.
Je ťažko tu vymenovať všetky druhy a rozličné
polia činnosti "milosrdného Samaritána",
ktoré jestvujú v Cirkvi a ľudskej spoločnosti. Treba
uznať, že je ich veľmi veľa. Treba tiež vyjadriť
radosť, že vďaka nim základné mravné
hodnoty, ako ľudská solidárnosť, kresťanská
láska k blížnemu, tvoria obraz spoločenského
života a medziľudských vzťahov tak, že na tomto
úseku prekonávajú rozličné formy
nenávisti, násilia, ukrutnosti, opovrhnutia človekom, alebo
jednoducho "bezcitnosť", to jest ľahostajnosť
voči blížnemu a jeho utrpeniu.
Veľký význam tu majú správne postoje a
zásahy, ktoré treba používať pri výchove.
Rodina, škola, ostatné výchovné ustanovizne - hoci
len z humánnych dôvodov - majú vytrvalo pracovať na
prebúdzaní a zjemňovaní citlivosti voči
blížnemu a voči jeho utrpeniu, ktorého symbolom sa
stala postava evanjeliového Samaritána. Je zrejmé, že
Cirkev musí robiť to isté, takže vnikne ešte
hlbšie - nakoľko je to možné - do príčin,
ktoré Kristus zahrnul do svojej paraboly a do celého evanjelia.
Posolstvom podobenstva o milosrdnom Samaritánovi, ako aj celého
evanjelia je najmä toto: každý jednotlivec sa musí
cítiť osobne povolaný svedčiť o láske v
utrpení. Ustanovizne sú veľmi dôležité a
nevyhnutné. No žiadna ustanovizeň nemôže
nahradiť srdce, ľudský súcit, ľudskú
lásku, ľudskú iniciatívu, keď treba
ísť v ústrety utrpeniu iného. Toto sa vzťahuje
na fyzické utrpenie, ale ešte viac, ak ide o mnohoraké
mravné utrpenia a keď - predovšetkým - trpí
duša.
|