2. Osoba - spoločenstvo - dar
7. Keď sa vo svetle pravdy o Božom obraze a o Božej podobe
(porov. Gn 1,26-27) zahĺbime do celej rozpravy Knihy Genezis a ju
rozoberáme (2,18-25), môžeme plnšie pochopiť, v
čom spočíva charakteristika ľudského bytia ako
osoby, ktorou obaja - muž a žena - sa podobajú Bohu.
Každý človek totiž je na Boží obraz, lebo je
obdarený rozumom a slobodnou vôľou, súc mu
podobný tým, že môže poznávať a
milovať. Ďalej čítame, že človek
nemôže byť "sám" (porov. Gn 2,18);
môže jestvovať iba ako "zjednotenie" dvoch, teda s
inou ľudskou osobou. Ide tu totiž o vzájomnosť muža
so ženou a ženy s mužom. Byť osobou na Boží
obraz a na Božiu podobu si vyžaduje aj byť vo vzájomnom
vzťahu, v zjednotení s druhým "ja". To zasa je prípravou
na ono zjavenie, v ktorom sa Boh dáva poznať ako Trojjediný,
ako žijúca jednotnosť Otca, Syna i Ducha Svätého.
Na prvých stranách
Biblie sa to nehovorí priamo. Celý Starý zákon je
predovšetkým zjavením pravdy o jedinosti a jednosti Boha.
Do tejto základnej pravdy o Bohu Nový zákon
prináša zjavenie nevyspytateľného tajomstva o
vnútornom živote Boha samého. Boh, ktorý sa skrze
Ježiša Krista dáva ľuďom poznať, je jednotnosť
v Trojici, jednotnosť v spolubytí. Odtiaľ dopadá
nové svetlo aj na Boží obraz a na Božiu podobu v
človeku, o čom hovorí Kniha Genezis. To, že človek
stvorený ako muž a žena, je obrazom Božím,
znamená nielen to, že každý z nich jednotlivo sa
podobá Bohu, súc obdarený rozumom a slobodnou
vôľou; znamená to tiež, že muž a žena
stvorení ako "jednota dvoch" v spoločnej ľudskej
prirodzenosti, sú povolaní žiť v spoločenstve
lásky a tak predstavovať vo svete to spoločenstvo
lásky, ktoré je v Bohu a v ktorom sa navzájom
milujú tri Osoby v hlbokom tajomstve jediného
božského života. Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh
pre jedinosť božstva, sú osoby pre svoje
nevyspytateľné božské vzťahy. Iba takto je
pochopiteľnou pravda, že Boh je láska v sebe samom (porov. 1Jn
4,16).
Boží obraz a Božia podoba v človeku stvorenom ako
muž a žena, (pre analógiu, ktorú môžeme
predpokladať medzi Stvoriteľom a stvorením) vyjadrujú
teda aj "jednotu dvoch" v spoločnej ľudskej prirodzenosti.
Táto "jednota dvoch", ktorá je výrazom
vospolnosti medzi osobami, poukazuje aj na to, že v stvorení
človeka je zobrazená aj podobnosť s jednotou v Bohu
(communio). Táto zobrazená podobnosť je osobnou
vlastnosťou obidvoch, muža a ženy, a zároveň
povolaním na určitú úlohu. V tomto Božom obraze
a v Božej podobe, ktoré už od počiatku nosí v sebe
ľudské pokolenie, spočíva základ celého
ľudského "ethosu". Starý aj Nový
zákon rozvíjajú tento "ethos", ktorého
vrcholom je prikázanie lásky. 25
Na základe "jednoty dvoch" muž a žena sú
už odprvoti povolaní nielen aby žili "jeden pri
druhom" alebo aby boli spolu, ale sú povolaní aj
žiť vzájomne jeden pre druhého.
Z toho vysvitá aj význam onej "pomoci", o ktorej sa
zmieňuje Kniha Genezis (2,18-25): "Urobím mu
pomocníčku, ktorá mu bude podobná." Že
žena má byť "pomocou" mužovi a že muž
taktiež má byť jej "pomocou", biblický
kontext to zdôrazňuje predovšetkým preto, že
sú ľudské osoby. To im určitým spôsobom
umožňuje vždy viac a viac sa poznať a zvýrazniť
v sebe úplný zmysel svojej ľudskej prirodzenosti. Je
ľahko pochopiť, že v tomto základnom postoji ide o pomoc
"z oboch strán", o "vzájomnú pomoc".
Človečenstvo znamená povolanie k medziosobnému
spoločenstvu. Text Genezy (2,18-25) pripomína, že
manželstvo je prvou a v určitom zmysle najvážnejšou
dimenziou tohto povolania. Celé dejiny človeka na zemi sa
rozvíjajú v oblasti tohto povolania. Podľa zásady,
že v medziosobnom spoločenstve jeden má byť
"pre" druhého, v postupe dejín sa rozvíja a
vzájomne doplňuje to, čo je výhradne
"mužské" a čo je výhradne
"ženské". Totiž Boh to chce. Biblické
texty počínajúc Knihou Genezis nám stále umožňujú
nachádzať terén, v ktorom väzí pravda o človeku;
terén spoľahlivý a neotrasný uprostred toľkých
premien ľudského života.
Táto pravda patrí aj do dejín spásy. O tejto veci
je veľmi významná výpoveď Druhého vatikánskeho
koncilu. V kapitole O ľudskom spoločenstve pastorálnej konštitúcie
Gaudium et spes čítame: "Keď sa Pán Ježiš
modlí k Otcovi ?aby všetci jedno boli..., ako i my sme jedno? (Jn
17,21-22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu,
naznačujúc, že jestvuje určitá podobnosť
medzi jednotou Božských osôb a jednotou Božích
detí v pravde a láske. Toto podobenstvo vyjavuje, že človek
- jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému
- nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v
nezištnej samožertve".26
Týmito slovami koncilový text stručne vyslovuje pravdu o mužovi
a o žene - pravdu načrtnutú už v prvých hlavách
Knihy Genezis - ako hlavnú zložku biblickej a kresťanskej
antropológie. Človek - či muž a či žena - je
jediné stvorenie viditeľného sveta, ktoré
Boh-Stvoriteľ "chcel kvôli nemu samému": je teda
osobou. Byť osobou znamená snažiť sa o vlastné
zdokonalenie (koncilový text hovorí "nájsť seba
samého"); a to sa nemôže uskutočniť, iba ak
"v úprimnom darovaní seba". Príkladom tohto výkladu
o osobe je sám Boh ako Trojica, ako spoločenstvo Osôb. Povedať,
že človek je stvorený na obraz a na podobu tohto Boha, znamená
to isté ako povedať, že aj človek je povolaný byť
"pre" iných, stať sa darom.
Toto sa vzťahuje na každú ľudskú bytosť, tak
na ženu ako na muža, ktorí to uskutočňujú každý
podľa svojej osobitosti. V úvahe o dôstojnosti a o povolaní
ženy táto pravda o človeku je nutným východiskom.
Už Kniha Genezis poukazuje na určitú zásnubnú
povahu vzťahov medzi osobami: a na tomto podklade sa rozvinú pravdy
o materstve a o panenstve ako o dvoch svojráznych rozmeroch povolania ženy,
osvetlených Božím zjavením. Tieto dva rozmery dospejú
k svojmu vrcholu v postave Nazaretskej ženy, Matky-Panny, keď nadíde
"plnosť časov" (porov. Gal 4,4).
|