4. Antropomorfizmus
biblickej reči
8. Správa o človeku ako o "Božom obraze" a o
"Božej podobe", a to hneď na začiatku Svätého
písma, má aj iný zmysel. Táto skutočnosť
je kľúčom na porozumenie a chápanie biblického
zjavenia ako reči Boha o sebe samom. Hovoriac o sebe či skrze prorokov, či v svojom Synovi (porov.
Hebr 1,1-2), ktorý sa stal človekom, Boh hovorí ľudskou
rečou, používa ľudské výrazy a
rečové obrazy. Ak tento hovorový štýl je
poznačený istým antropomorfizmom, to je preto, že
človek je "podobný" Bohu, stvorený na jeho obraz a
na jeho podobu. Preto aj Boh je do určitej miery
"podobný" človeku a iba pomocou tejto podobnosti ho
ľudia môžu poznať. Zároveň však
biblická reč je dostatočne precízna, aby vymedzila
hranice, v ktorých Boh je "podobný" človeku,
hranice analógie. Ak však je skutočnou
"podobnosť" človeka s Bohom, biblické zjavenie
tvrdí, že ešte skutočnejšou je tu nepodobnosť,
27 ktorá jestvuje medzi stvorením a Stvoriteľom.
Teda Boh pre človeka stvoreného na jeho podobu, neprestáva
byť tým, ktorý "prebýva v neprístupnom
svetle" (1Tim 6,16); je odlišnej podstaty, je úplne
iný.
Túto úvahu o hraniciach analógie - o hraniciach podobnosti
človeka s Bohom v biblickej reči - treba mať na zreteli aj
vtedy, keď na rozličných miestach Písma (najmä v
Starom zákone) nájdeme prirovnania, ktoré Bohu
pripisujú "mužské" alebo
"ženské" vlastnosti. V nich nachádzame nepriame
potvrdenie pravdy, že obaja - muž i žena - sú
stvorení na Boží obraz a na Božiu podobu. Ak jestvuje
podobnosť Boha s ľuďmi, je pochopiteľné, že
posvätné knihy používajú výrazy,
ktoré mu pripisujú aj "mužské" aj
"ženské" vlastnosti.
Spomenieme tu niekoľko jednotlivých miest z proroka
Izaiáša: "Povedal Sion: Opustil ma Pán a Pán na
mňa zabudol. - Či zabudne žena na svoje nemluvňa a
nemá zľutovanie nad plodom svojho života? A keby ona zabudla,
ja na teba nezabudnem" (49,14-15). A inde: "Ako keď niekoho
matka teší, tak ja poteším vás, a budete
potešení v Jeruzaleme" (66,13). - Aj v Žalmoch Boh sa
prirovnáva k starostlivej matke: "Ako nasýtené
dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené
dieťa, tak je moja duša vo mne. Dúfaj, Izrael, v
Pána!" (131,2-3). Na rozličných miestach Písma
láska Boha, starostlivého o svoj národ, sa predstavuje ako
láska matky: Boh - ako matka - nosil vo svojom lone ľudské
pokolenie, najmä svoj vyvolený národ, porodil ho v
bolestiach, kŕmieval ho a potešoval (porov. Iz 42,14; 46,3-4).
Mnohé miesta predstavujú Božiu lásku ako lásku
"mužskú" manžela a otca (porov. Oz 11,1-4; Jer
3,4-19), ale zavše medzitým aj ako "ženskú"
lásku matky.
Táto vlastnosť biblickej reči a jej antropomorfický
štýl rozprávania o Bohu nepriamo poukazuje aj na tajomstvo
večného "plodenia", čo patrí do
vnútorného života Boha. Ale toto "plodenie"
nemá ani "mužské" ani
"ženské" vlastnosti, je výlučne božskej
povahy, je vonkoncom duchovné, lebo "Boh je Duch" (Jn 4,24), a
nemá nijakú telesnú vlastnosť ani "ženskú",
ani "mužskú". Teda aj otcovstvo v Bohu je iba
božské, bez telesnej mužskej charakteristiky, aká patrí
k ľudskému otcovstvu. Len v tomto zmysle Starý zákon
hovorí o Bohu ako o Otcovi a oslovuje ho ako Otca. Ježiš
Kristus oslovoval Otca "Abba, Otče" (Mk 14,36) a túto
pravdu položil do základu svojho evanjelia ako normu
kresťanskej modlitby. On, jednorodený Syn, jednej podstaty s Otcom,
poukazoval na Božie otcovstvo v takom zmysle, ktorý presahuje telo
a ľudskú prirodzenosť, v zmysle čisto božskom:
Hovorieval tak ako Syn, spojený so svojím večným
Otcom v tajomstve božského plodenia, a takto robil aj ako opravdivý
ľudský syn svojej panenskej matky Márie.
Hoci večnému plodeniu Slova nesmieme pripisovať
ľudské vlastnosti a hoci Božie otcovstvo nie je mužskej
telesnej povahy, predsa v Bohu musíme hľadať dokonalý
vzor každého "plodenia" v ľudskej oblasti.
Zdá sa, že takto máme chápať výrok z
Listu Efezanom: "Zohýnam kolená pred Otcom, od
ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na
zemi" (3,14-15). Každé "plodenie" v stvorenom svete
má za svoj prvotný vzor ono "plodenie", ktoré je
v Bohu a je čisto božské, teda duchovné. Tomu
dokonalému a nestvorenému vzoru sa podobá
každé plodenie v stvorenom svete. Preto všetko v ľudskom
plodení, tak zo stránky muža ako zo stránky
ženy, tak ľudské "otcovstvo" ako i
"materstvo", má v sebe podobu, čiže analógiu
s božským plodením a s "otcovstvom", ktoré
je v Bohu, celkom odlišné od ľudského: čisto
duchovné a podstatne božské. Naopak, v ľudskom poriadku
plodenie je vlastné "jednote dvoch"; obaja sú
"rodičmi", aj muž aj žena.
|