III.
EVA – MÁRIA
1. "Počiatok" a hriech
9. "Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti,
zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého
svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť
svoj cieľ mimo Boha".28 Učenie posledného koncilu
týmito slovami spomína zjavenú náuku o hriechu a
zvlášť o tom prvom, ktorý je - "prvotným"
hriechom. Biblický "počiatok" - totiž stvorenie
sveta a človeka vo svete - obsahuje pravdu o tomto hriechu, ktorý
možno nazvať aj hriechom "začiatku" človeka na
zemi. Aj keď Kniha Genezis sa vyjadruje obraznou rozprávacou
formou, ako v opise stvorenia človeka ako muža a ženy, jednako však
odhaľuje takzvané "tajomstvo hriechu", a ešte
presnejšie "tajomstvo zla" vo svete, ktorý Boh stvoril.
Pri čítaní o "tajomstve hriechu" nemožno
nebrať zreteľ na celú pravdu o "obraze a podobe" s
Bohom, ktorá je základom biblickej antropológie. Táto
pravda hovorí o stvorení ako o mimoriadnom dare Stvoriteľa;
a v tom dare je zahrnutý nielen podklad a prameň bytostnej dôstojnosti
človeka - muža a ženy - v stvorenom svete, ale aj počiatok
povolania oboch k účasti na vnútornom živote samého
Boha. Vo svetle zjavenia "čin stvorenia zároveň znamená
aj začiatok dejín spásy". Do tohto začiatku sa
vpisuje hriech, ktorý sa predstavuje ako vzbura a odpor.
Paradoxne sa môže povedať, že hriech opísaný
v Knihe Genezis (hl. 3) potvrdzuje pravdu o Božom obraze a o Božej
podobe v človeku, totiž slobodnú vôľu, ktorú
človek môže použiť na dobro, alebo aj zneužiť
na zlo - proti Božej vôli. Podľa svojho podstatného významu
hriech je však popretím toho, čím Boh je voči človeku
ako Stvoriteľ, a tiež toho, čo Boh chce pre človeka
odprvoti a naveky. Stvoriac muža a ženu na svoj obraz a na svoju
podobu, Boh chce pre nich plnosť dobra, t.j. nadprirodzenú blaženosť,
ktorá pochádza z účasti na jeho živote. Človek
dopustiac sa hriechu, odmieta tento dar a zároveň sám chce
byť "ako Boh, poznajúci dobro i zlo" (Gn 3,5), totiž
rozhodujúc o dobre a o zle bez ohľadu na Boha, svojho Stvoriteľa.
Prvotný hriech má svoj ľudský "rozmer",
svoje vnútorné vysvetlenie v slobodnej vôli človeka a
má v sebe aj určité "diabolské" znamenie,
29 ako jasne hovorí Kniha Genezis (3,1-5). Hriech trhá pôvodnú
jednotu, ktorej sa človek tešil v stave prvotnej spravodlivosti, totiž
v stave spojenia s Bohom, ktoré je zdrojom súladu v duchovnej
oblasti ľudskej osoby, vo vzájomnom vzťahu muža so ženou
(v spoločenstve osôb - "communio personarum") a napokon v
pomere k vonkajšiemu svetu, k prírode.
Biblický opis prvého hriechu v Knihe Genezis (hl. 3) určitým
spôsobom rozdeľuje úlohy, ktoré v ňom hrali muž
a žena. Neskôr tieto úlohy pripomenú niektoré
biblické texty, ako napríklad Pavlov Prvý list Timotejovi:
"Prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa
dala zviesť a padla do hriechu" (2,13-14). Ale niet pochyby -
nezávisle od tohto rozdelenia úloh vo svätopísemnej
rozprave -, že ten prvý hriech je hriechom človeka, ktorého
Boh stvoril ako muža a ženu. Je to tiež hriech prarodičov,
v ktorom je vtlačená jeho dedičná vlastnosť. V
tomto zmysle ho nazývame "dedičným" hriechom.
Tento hriech, ako už bolo povedané, nemožno správne
pochopiť, ak neberieme zreteľ na tajomstvo stvorenia človeka -
muža a ženy - na Boží obraz a na Božiu podobu. A z
tohto hľadiska možno pochopiť aj tajomstvo
"nepodobnosti" s Bohom, ktorá je obsiahnutá v hriechu a
ktorá sa prejavuje v zle dejín tohto sveta, tej nepodobnosti s
Bohom, ktorý "jedine je dobrý" (porov. Mt 19,17),
ktorý je plnosťou dobra. Ak táto
"nepodobnosť" hriechu s Bohom, so samou Svätosťou,
predpokladá "podobnosť" v oblasti slobody a slobodnej
vôle, môže sa pre tento dôvod povedať, že
"nepodobnosť" s Bohom, obsiahnutá v hriechu, je
tým zhubnejšia a žalostnejšia. Treba aj priznať,
že týmto Boh - ako Stvoriteľ a Otec - je zasiahnutý,
"urazený", a v skutku je urazený v samom srdci toho
daru, ktorý patrí do večného Božieho
úmyslu s človekom.
Ale súčasne aj človek - muž a žena - je
zasiahnutý zlobou hriechu, ktorého je pôvodcom.
Biblický text Knihy Genezis (hl. 3) poukazuje na to slovami,
ktoré jasne opisujú nové položenie človeka
uprostred stvoreného sveta. Poukazuje na "námahu", s
ktorou si človek bude zaobstarávať veci potrebné k živobytiu
(porov. Gn 3,17-19), ako aj na veľké bolesti, v ktorých
žena bude rodiť svoje deti (porov. Gn 3,16). Konečne všetko
toto dovŕši smrť, ktorá zakončí
ľudský život na zemi. Takto človek, nakoľko je
prach, "vráti sa do zeme, z ktorej bol vzatý":
"Prach si a do prachu sa vrátiš" (Gn 3,19).
Pravdivosť týchto slov potvrdzujú veky. No nechcú
povedať, že Boží obraz a Božia podoba v človeku
- v mužovi i v žene - boli hriechom zničené; ale
chcú povedať, že boli "zatemnené"30 a
určitým spôsobom "zmenšené". Hriech
totiž človeka "zmenšuje", ako to pripomína aj
Druhý vatikánsky koncil. 31 Ak človek už samou
prirodzenosťou ako osoba je Božím obrazom a Božou
podobou, tak jeho veľkosť a jeho dôstojnosť sa
zdokonaľuje v zmluve s Bohom, v spojení s Bohom, čo usmerňuje
človeka k onej základnej jednote, ktorá patrí k
intímnej "povahe" tajomstva samého
stvoriteľského činu. Táto jednota, toto spojenie
zodpovedá hlbokej pravde o všetkých rozumom
obdarených tvoroch, najmä o človeku, ktorého spomedzi
všetkých stvorení už od počiatku Boh vo svojej
večnej láske povýšil v Ježišovi: "V
Kristovi (...) si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil
(...) v láske a podľa dobrotivého rozhodnutia svojej
vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho
adoptovanými synmi" (porov. Ef 1,4-6).
Svätopísemská náuka vo svojom celku nás
oprávňuje tvrdiť, že spomenuté predurčenie
zahrňuje všetkých ľudí bez rozdielu,
každého muža a každú ženu.
|