2. "On bude nad tebou vládnuť"
10. Biblický opis v Knihe Genezis načrtáva pravdu o následkoch
hriechu človeka, a poukazuje aj na narušenie onoho pôvodného
osobného vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý
zodpovedá osobnej dôstojnosti oboch. Človek mužského
i ženského pohlavia je osoba, teda "jediný tvor na
zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému"; a zároveň
toto stvorenie, jedinečné a neopakovateľné, "nemôže
nájsť v plnej miere samo seba, iba ak v nezištnej samožertve".32
Tu spočíva dôvod "spoločenstva", v ktorom sa
prejavuje "jednota dvoch", osobná dôstojnosť aj muža
aj ženy. Keď teda v biblickom opise čítame slová
adresované žene, "že bude túžiť po svojom
mužovi a že on bude nad ňou vládnuť" (porov. Gn
3,16), badáme narušenie a stále nebezpečenstvo hroziace
tejto "jednote dvoch", ktorá zodpovedá dôstojnosti
Božieho obrazu a Božej podoby v oboch. Ale toto nebezpečenstvo
je vážnejšie u ženy. Lebo do onoho "byť úprimným
darom", čo značí žiť "pre" iného,
sa vkráda nadvláda: "On bude nad tebou vládnuť."
Táto nadvláda poukazuje na narušenie a otrasenie základnej
rovnosti, ktorú muž a žena majú "v jednote
dvoch", a to je na ujmu najmä ženy, pretože iba rovnosť,
vyplývajúca z dôstojnosti oboch ako osôb, môže
vzájomné vzťahy utvárať v duchu pravého
"spoločenstva osôb". Ale ak porušenie tejto rovnosti,
ktorá totiž ako dar a právo pochádza od Boha Stvoriteľa,
je na ujmu ženy, súčasne umenšuje aj opravdivú dôstojnosť
muža. Tu sa dotýkame najcitlivejšieho bodu týkajúceho
sa toho "ethosu", ktorý Stvoriteľ už na počiatku
pri samom čine stvorenia vložil do oboch, stvorených na jeho
obraz a na jeho podobu.
Toto tvrdenie Knihy Genezis (3,16) má veľký význam,
veľkú váhu. Obsahuje totiž poukaz na vzájomný
vzťah medzi mužom a ženou v manželstve. Je tu reč o žiadostivosti
vzbudenej v podmienkach manželskej lásky, z čoho vyplýva,
že na "úprimný sebadar" ženy má zo
strany muža odpovedať podobný "dar" a doplnenie. Iba
na tomto základe obaja, najmä však žena, môžu
"objaviť seba" ako pravú "jednotu dvoch", ako
to zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby. Manželské
spojenie vyžaduje úctu a zdokonalenie pravej osobnej dôstojnosti
oboch. Žena sa
nemôže stať "predmetom" mužskej
"panovačnosti" a mužovho "vlastnenia". No
slová biblického textu sa priamo vzťahujú na
dedičný hriech a na jeho trvalé následky v
mužovi a v žene. Zaťažení dedičnou
hriešnosťou nosia v sebe trvalý "zárodok
hriechu", čiže náklonnosť porušiť a
prestúpiť ten mravný poriadok, ktorý zodpovedá
rozumovej bytosti a ľudskej dôstojnosti. Táto
náklonnosť sa prejavuje trojakou žiadostivosťou, v ktorej
apoštolský list rozoznáva žiadostivosť očí,
žiadostivosť tela a pýchu života (porov. 1Jn 2,16).
Slová Knihy Genezis (3,16) poukazujú, ako táto
trojaká žiadostivosť, ináč "zárodok
hriechu", bude zaťažovať vzájomné vzťahy
medzi mužom a ženou.
Tieto isté slová sa vzťahujú priamo na
manželstvo, ale nepriamo aj na rozličné úseky
spoločného života: na podmienky, v ktorých žena
trpí ujmu alebo podceňovanie len preto, že je ženou.
Zjavená pravda o stvorení človeka mužského a
ženského pohlavia je hlavným argumentom proti
všetkým situáciám, ktoré samy v sebe sú
nesprávne a zhubné, no obsahujú a vyjadrujú pravdu
o dedičstve hriechu, ktoré v sebe nesú všetky
ľudské bytosti. Knihy Svätého písma na
rozličných miestach hovoria o takýchto
situáciách: a zároveň zdôrazňujú
potrebu sa obrátiť, čiže očistiť sa od zla,
oslobodiť sa od hriechu, od toho, čo iného uráža,
čo "ponižuje" človeka, a to nielen urazeného,
ale aj urážajúceho. Toto je nezmeniteľné
posolstvo slova, ktoré Boh zjavil. Tu pramení biblický
"ethos" platný navždy. 33
Otázka o "právach ženy" v našej dobe
nadobúda novú dôležitosť v širokej oblasti
práv ľudskej osoby. Objasňujúc túto často
hlásanú tému a pri rozličných
príležitostiach zdôrazňovanú, biblické a
najmä evanjeliové posolstvo zachováva a obraňuje pravdu
o "jednote dvoch", čiže o dôstojnosti a o
povolaní, ktoré vyplývajú z osobitnej rozdielnosti
a z osobitnej povahy muža a ženy. Preto ani oprávnený
nesúhlas ženy so slovami "on bude nad tebou
vládnuť" (Gn 3,16) nepripúšťa, aby sa
ženy "pomužštili". Žena sa nemôže v
mene emancipácie spod mužovho "panstva"
domáhať prisvojenia si mužských vlastností, lebo
by sa to protivilo jej ženskej "originalite".
Jestvuje oprávnená obava, či takto sa žena
"zdokonalí", alebo či sa, naopak, neznešvári
a nestratí to, čo je jej vlastnou vznešenosťou.
Táto jej vznešenosť je totiž vysoká. Zvolanie
prvého muža v opise stvorenia, len čo uvidel prvú
ženu, je zvolaním obdivu a očarenia, ktoré sa
ozýva celými dejinami človeka na zemi.
Dary, ktoré zdobia ženskú prirodzenosť, určite nie
sú menšie od darov, ktoré dostal muž, ale sú
odlišné. Teda žena, ostatne ako aj muž - ako osoba -
má chápať svoje uplatnenie, svoju dôstojnosť a
svoje povolanie podľa týchto darov, podľa dôstojnosti
ženskej prirodzenosti, ktorú dostala pri stvorení a
ktorú dedí ako svojské zvýraznenie Božieho
obrazu a Božej podoby. Iba takto možno premáhať ono
dedičstvo hriechu, na ktoré poukazujú slová
Písma: "Budeš túžiť po svojom mužovi,
ale on bude nad tebou vládnuť." Oslobodenie od tohto
neblahého dedičstva je úlohou každého
človeka v každej dobe, tak muža ako ženy. Lebo
koľkokrát si muž dovolí nejaký čin,
ktorým poruší dôstojnosť a povolanie ženy,
koná proti svojej dôstojnosti a proti svojmu povolaniu.
|