2. Ženy
v evanjeliu
13. Keď listujeme v evanjeliách, pred naším zrakom
defilujú mnohé ženy, rozdielne vekom a postavením: ženy,
postihnuté telesnými chorobami a bolesťami, ako "žena,
ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti, bola
zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať" (Lk 13,11), alebo Šimonova
testiná, ktorá "ležala v horúčke" (Mk
1,30); alebo žena, ktorá "mala dvanásť rokov
krvotok" (Mk 5,25); a nesmela sa nikoho dotknúť, lebo vraj jej
dotyk "poškvrňoval" človeka. Všetky boli uzdravené
a tej posledne spomenutej (trpiacej na krvotok), ktorá sa v "zástupe"
dotkla Ježišovho rúcha (Mk 5,27), dostalo sa Ježišovej
pochvaly pre jej veľkú vieru: "Dcéra, tvoja viera ťa
uzdravila" (Mk 5,34). K týmto sa druží Jairova dcéra,
ktorú Pán Ježiš vzkriesil, láskavo ju osloviac
"Dievča, hovorím ti, vstaň!" (Mk 5,41); a naimská
vdova, ktorej Ježiš vzkriesil jediného syna, pričom svoj
zázračný zásah sprevádzal výrazom láskavého
milosrdenstva: "Bolo mu jej ľúto a povedal: Neplač!"
(Lk 7,13); a napokon kanaánska žena, ktorá si zaslúžila
od Ježiša slová mimoriadnej pochvaly pre svoju vieru a poníženosť
a pre veľkodušnosť, akej je schopné iba materinské
srdce: "Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš!" (Mt
15,28). - Táto kanaánska žena prosila totiž o
uzdravenie svojej dcéry.
Niekedy tie ženy, s ktorými sa Ježiš stretal a
ktoré od neho dostali mimoriadne milosti, sprevádzali ho na
cestách, keď v sprievode apoštolov navštevoval
mestečká a dediny, kde hlásal blahozvesť o Božom
kráľovstve; a tie ženy im vypomáhali zo svojich
prostriedkov. Evanjelium medzi nimi spomína Janu, manželku
Herodesovho správcu, Zuzanu a "mnohé iné" (Lk
8,3).
V podobenstvách, ktorými Ježiš z Nazareta
objasňoval svojim poslucháčom tajomstvá Božieho
kráľovstva, sa niekedy objavujú postavy žien,
napríklad v podobenstve o stratenej drachme (porov. Lk 15,8-10), o kvase
(porov. Mt 13,33), o múdrych a nemúdrych pannách
(porov. Mt 25,1-13). Mimoriadne významnou je rozprava o almužne
vdovy. Kým boháči hádzali do chrámovej
pokladne bohaté dary (...), istá chudobná vdova vhodila do
nej dve drobné mince. Tu Ježiš povedal: "Táto
chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní (...); pri
svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie"
(Lk 21,1-4). A takto ju Ježiš kladie všetkým za vzor,
obraňuje ju, lebo v právnych ustanoveniach vtedajšej spoločnosti
vdovy boli bez ochrany (porov. tiež Lk 1,1-7).
V celej Ježišovej náuke a v jeho zaobchádzaní s ľuďmi
nenájdeme nič, čo by poukazovalo na podradnosť ženy,
príznačnú pre jeho dobu. Naopak, jeho slová a skutky
sú vždy výrazom úslužnosti a úcty, ktoré
patria žene. Zhrbenú ženu nazýva "Abrahámovou
dcérou" (Lk 13,16), kým v celej Biblii sa iba mužom dáva
prímenie "syn Abrahámov". Cestou na Kalváriu Ježiš
oslovil ženy: "Dcéry jeruzalemské, neplačte nado
mnou" (Lk 23,28). Tento spôsob vyslovovať sa o ženách
a sa im prihovárať, ako aj zaobchádzať s nimi, je
zjavnou "novosťou" voči vtedy zaužívaným
zvykom.
Ešte výraznejšie sa to javí v prípade žien,
ktoré verejná mienka pohŕdavo označovala ako hriešne,
totiž verejné hriešnice a cudzoložnice. Všimnime si
Samaritánku, ktorej sám Ježiš povie: "Mala si päť
mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je tvoj muž".
Keď zbadala, že pozná tajomstvá jej života, vyzná
ho ako Mesiáša a ide to oznámiť aj svojim spoluobčanom.
Rozhovor, ktorý ju priviedol k tomuto jej vyznaniu, je jeden z najkrajších
v evanjeliu (porov. Jn 4,7-27). Potom, hľa, verejná hriešnica,
ktorú tiež biľagovala verejná minka, vojde do
farizejovho domu navoňavkovať Ježišovi nohy. Tu Ježiš
pohoršenému hostiteľovi povie o nej: "Odpúšťajú
sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje" (porov. Lk 7,37-47).
Konečne je tu prípad, ktorý je vari najvýrečnejší.
Privedú k nemu ženu, pristihnutú pri cudzoložstve, a
provokujú ho otázkou: "Mojžiš nám v zákone
nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš
ty?" - Nato Ježiš odpovie: "Kto z vás je bez
hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!" - A účinok
tejto odpovede bol taký, že "jeden po druhom sa vytrácali,
počnúc staršími". Zostal sám so ženou.
- "Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?" -
"Nik, Pane." - "Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už
nehreš!" (porov. Jn 8,3-11).
Tieto fakty tvoria veľmi jasný obraz. Kristus je ten, ktorý
"vie, čo je v človeku" (porov. Jn 2,25), v mužovi a v žene.
Pozná dôstojnosť človeka a jeho cenu pred Bohom. On
sám, Ježiš Kristus, je definitívnym potvrdením
tejto ceny. Všetko, čo hovorí a čo koná, sa s
konečnou platnosťou uskutočňuje vo veľkonočnom
tajomstve vykúpenia. Ježišov postoj voči
ženám, s ktorými sa stretá na cestách svojej
mesiášskej služby, je odrazom večného
úmyslu Boha, ktorý každú z nich stvoril a v Kristovi
si každú z nich vyvolil a zamiloval (porov. Ef 1,1-5). Teda
každá je oným "jediným tvorom, ktorého
Boh chcel pre neho samého" Každá už na
"počiatku" dostáva dôstojnosť osoby
práve ako žena. Nazaretský Ježiš túto
dôstojnosť potvrdzuje, ju pripomína, obnovuje a robí
ju obsahom evanjelia a vykúpenia, pre ktoré bol poslaný na
tento svet. Treba teda začleniť každé Kristovo slovo,
každý Kristov čin prejavený žene do obsahu
veľkonočného tajomstva. A tak sa všetko naplno objasní.
|