3. Žena pristihnutá pri cudzoložstve
14. Ježiš pristupuje k historickému a konkrétnemu
položeniu ženy, ktoré je priťažené
dedičstvom hriechu. Toto dedičstvo sa prejavuje aj v návyku
ukracovať ženu v prospech muža a je zakorenené aj v nej
samej. Z tohto hľadiska prípad ženy "pristihnutej pri
cudzoložstve" (porov. Jn 8,3-11) zdá sa mimoriadne
výstižný. Napokon jej Ježiš povie: "Choď
a už nehreš!" - Ale prv vyvolá vedomie hriešnosti v
mužoch, ktorí ju obžalúvajú, aby ju mohli
ukameňovať, a tak prejaví svoju schopnosť poznať
skutočný stav svedomia a ľudských činov.
Ježiš akoby vyčítal obžalobcom: "Táto
žena pod ťarchou svojho hriechu nie je vari svedectvom proti
vašim všetkým priestupkom, proti vašej ?mužskej?
neprávosti, proti vašim nerestiam?"
Táto pravda platí pre celé pokolenie. Príhoda,
ktorú Ján opisuje v Evanjeliu, môže sa opakovať v
nespočítateľných podobných okolnostiach v
každom dejinnom úseku. Bezbranná žena stojí pred
verejným súdom so "svojím hriechom", kým
za "jej" hriechom sa skrýva muž ako hriešnik
zaťažený vinou za "cudzí" hriech, ba priam
spoluúčastník na ňom. Jeho hriech však
uniká pozornosti a sa zamlčuje. On sa zdá čistý
od "cudzieho hriechu". Často zaujme pózu obžalobcu,
zabúdajúc na vlastné hriechy, ako to bolo v opísanom
prípade. Koľko ráz žena podobným spôsobom
odpyká trest za svoj priestupok (v niektorých prípadoch
azda ona nesie vinu za priestupok muža ako za "cudzí
hriech", ale ona odpyká, a to sama). Koľko ráz ostane
opustená so svojím materstvom, keď muž, otec dieťaťa,
nechce na seba zobrať túto zodpovednosť? A okrem toľkých
nevydatých matiek v dnešnej spoločnosti treba mať na
zreteli aj všetky tie matky, ktoré pod rozličným nátlakom
previnilca "sa zbavia" dieťaťa pred jeho narodením. "Zbavia sa" - ale za akú
cenu? Dnešná verejná mienka sa všemožne usiluje
"zahladiť" zlo tohto hriechu. Ale žena obyčajne
nemôže umlčať svedomie, že odňala život
vlastnému dieťaťu, nakoľko nemôže zo svojej
prirodzenosti vytrhnúť sklon prijať nový život,
veď tento sklon je od "počiatku" vštepený do
jej "ethosu".
Významný je spôsob, ako si Ježiš
počína v prípade, ktorý opisuje Ján (8,3-11).
Málokedy - ako pri tejto príležitosti - sa prejavuje jeho
moc, moc pravdy vzhľadom na ľudské svedomie. Ježiš
je pokojný, sústredený, zamyslený. Či aj tu,
ako v rozhovore s farizejmi (porov. Mt 19,3-9), jeho vedomie nenadväzuje
na tajomstvo "počiatku", keď človek bol
stvorený ako muž a žena a keď Boh zveril ženu
mužovi s jej ženskou svojráznosťou a s jej
možnosťou materstva? Taktiež Stvoriteľ zveril muža
žene. Jeden druhému boli navzájom zverení ako osoby,
stvorené na obraz a na podobu samého Boha. V tomto
odovzdaní spočíva miera lásky, zásnubnej
lásky; aby jeden druhému bol "úprimným
darom", treba, aby sa aj prijali ako vzájomné dary.
Táto miera lásky bola obom - mužovi a žene -
určená už od počiatku. Po dedičnom hriechu v
mužovi a v žene účinkujú protichodné sily,
ktoré sú prejavom trojakej žiadostivosti,
vyplývajúcej zo "zárodku hriechu - fomes
peccati". V človeku účinkujú zvnútra, preto
Pán Ježiš v reči na vrchu blahoslavenstiev povedal:
"Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo,
už s ňou scudzoložil vo svojom srdci" (Mt 5,28). Tieto
slová, adresované priamo mužovi, vyslovujú jeho
zásadnú povinnosť úcty voči žene, patriacu
jej dôstojnosti, jej materstvu, jej povolaniu. Tie isté
slová sa však nepriamo vzťahujú aj na ženu.
Kristus robil všetko možné, aby - v danosti zvykov a
spoločenských pomerov jeho času - ženy v jeho učení
a v jeho spôsoboch objavili svoju vlastnú osobnosť.
Táto dôstojnosť priamo závisí od samej
ženy ako od osobne zodpovedného subjektu a je súčasne
"uložená" mužovi ako povinnosť; toto
vyplýva z odvekej "jednoty dvoch". Správne sa
Ježiš vracia k mužovej povinnosti. Teraz v tejto úvahe o
dôstojnosti a povolaní ženy treba mať na zreteli
dôvod, ktorý nachádzame v evanjeliu. Dôstojnosť
a povolanie ženy - ako napokon aj muža - majú svoj
večný pôvod v Božom srdci, a v časných
podmienkach ľudského života sú úzko
spojené s "jednotou dvoch". Z tohto dôvodu
každý muž má nazrieť do seba a si všimnúť,
či tá, ktorá mu bola zverená ako sestra v tom istom
človečenstve, ako manželka nestala sa v jeho srdci predmetom
cudzoložstva; či tá, ktorá rozličnými
spôsobmi je spolusubjektom jeho existencie vo svete, nestala sa mu
"objektom", totiž predmetom zmyselnosti a využitia.
|