3. Materstvo vo vzťahu k Zmluve
19. Do našej úvahy sa vracia biblický obraz ženy z
Protoevanjelia. Žena ako rodička a prvá vychovávateľka
človeka (výchova je duchovným rozmerom rodičovstva), má
vrodenú prednosť pred mužom. Hoci jej materstvo (predovšetkým
v biofyzickom zmysle) závisí od muža, predsa ona vtláča
podstatný "znak" do celého procesu, v ktorom sa noví
synovia a nové dcéry ľudského pokolenia vyvíjajú
ako osoby. Materstvo ženy v biofyzickom zmysle sa naoko javí ako
"pasivita"; v nej a v jej organizme "sa odohráva"
proces stvárňovania nového života; tento proces ju však
zasahuje do hĺbky. V osobnom a etickom zmysle materstvo poukazuje na
tvorivú a veľmi dôležitú schopnosť ženy,
od ktorého v podstatnej miere závisí človečenstvo
nového ľudského bytia. V tomto zmysle materstvo ženy
pripomína aj povolanie a výzvu adresovanú na muža a
na jeho otcovstvo.
Biblický obraz "ženy" dovršuje a takrečeno
korunuje materstvo Matky Božej; slová Protoevanjelia:
"Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou" majú
tu nové potvrdenie. - Hľa, v nej a v jej materskej odpovedi
"fiat" ("Nech sa mi stane podľa tvojho slova"), Boh
vyhlasuje novú Zmluvu s ľudským pokolením, ktorá
je večná a definitívna v Kristovi, v jeho tele a krvi, v
jeho kríži a zmŕtvychvstaní. A táto Zmluva práve
preto, že sa má uskutočniť v "tele a krvi", má
svoj počiatok v Rodičke. "Syn Najvyššieho" pre ňu
a pre jej panenské a materské "fiat" môže
Otcovi slávnostne vyhlásiť: "Dal si mi telo... Hľa,
prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože" (Hebr
10,3-7).
Materstvo ženy je včlenené do obsahu Zmluvy, ktorú Boh
s človekom stanovil v Ježišovi Kristovi. Koľkokrát a
kdekoľvek sa na tejto zemi v histórii ľudstva opakuje
materstvo ženy, vždy má vzťah k Zmluve, ktorú Boh
uzavrel s ľudským pokolením v materstve Matky Božej.
Či túto skutočnosť nepotvrdzuje Ježišova odpoveď
žene, ktorá ho uprostred zástupu hlasito blahoslavila skrze
materstvo jeho Rodičky: "Blahoslavený život, ktorý
ťa nosil, a blahoslavené prsia, ktoré si požíval"?
- A Ježiš jej odvetil: "Skôr sú blahoslavení
tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú
ho" (Lk 11,27-28). - Tu Ježiš potvrdzuje zmysel materstva v
telesnej oblasti, ale zároveň poukazuje aj na vyšší
zmysel materstva v duchovnom poriadku: ono je znakom zmluvy s Bohom, ktorý
"je Duch" (Jn 4,24). Takým je najmä materstvo Matky Božej.
Ale aj materstvo každej ženy, ponímané vo svetle
evanjelia je nielen materstvom "tela a krvi". V ňom sa totiž
prejavuje vnútorné "počúvanie slova živého
Boha" a súčasne aj ochotná vôľa "zachovávať"
to isté slovo, keďže je to slovo "večného života"
(Jn 6,68). Veď to narodení z pozemských matiek, ináč
synovia a dcéry ľudského pokolenia, majú moc od Syna
Božieho "stať sa Božími deťmi" (Jn 1,12).
- Rozmer novej zmluvy v Kristovej krvi preniká ľudské plodenie
a robí z neho skutočnosť a úlohu "nového
stvorenia" (2Kor 5,17). Z hľadiska dejín každého človeka
materstvo ženy je prvý prah, ktorého prekročenie je aj
podmienkou zjavenia sa "Božích synov" (porov. Rim 8,19).
"Keď žena rodí, je skľúčená, lebo
prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí
na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek" (Jn
16,21). - Tieto Kristove slová sa vo svojej prvej časti vzťahujú
na "pôrodné bolesti", ktoré patria do dedičstva
po prvom hriechu. Zároveň však poukazujú aj na tesný
súvis, ktorý má materstvo ženy s veľkonočným
tajomstvom. Lebo toto tajomstvo zahrňuje v sebe aj bolesť Matky
stojacej pod krížom - tej Matky, ktorá skrze vieru prežíva
tajomstvo "sebauponíženia" svojho Syna. "Toto je
vari najhlbšia "kenosis" v dejinách ľudského
pokolenia. 40
Keď pozorujeme túto Matku, ktorej "dušu prenikol meč"
(Lk 2,35), myseľ sa nám obracia na všetky trpiace matky tohto
sveta, ktoré trpia či už telesne a či duševne. K
tejto bolesti značne prispieva vrodená citlivosť ženskej
povahy, hoci žena je často odolnejšia v utrpení ako muž.
Ťažko
vypočítať tieto bolesti. Ťažko je pomenovať ich
vlastným menom. Môžeme spomenúť materinskú
starostlivosť o deti, najmä keď sú choré alebo keď
sa uberajú po zlých cestách; smrť
najmilších osôb, osamelosť matiek, na ktoré
zabudli ich odrastené deti, ako aj opustenosť vdov; utrpenia
žien, ktoré sa samy boria so životom, žien
ukrivdených, alebo vykorisťovaných. Okrem toho
jestvujú aj trápenia svedomia pre nejaký hriech,
ktorý raní materinskú a ľudskú
dôstojnosť ženy; tieto rany svedomia sa ťažko hoja. A
tak aj s týmito ranami treba stáť pod Kristovým
krížom.
Ale evanjeliová rozprava o žene, ktorá trpí, keď
jej nadišiel čas porodiť dieťa, hneď nato
hovorí aj o radosti. Je to "radosť, že prišiel na
svet človek". Aj táto radosť väzí vo
veľkonočnom tajomstve, čiže v radosti, ktorú
zažili apoštoli v deň Kristovho zmŕtvychvstania. "Aj
vy ste teraz smutní" - tieto Ježišove slová
odzneli v predvečer jeho utrpenia a smrti - "ale zasa vás
uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť
vám nik nevezme" (Jn 16,22-23).
|