4. Panenstvo pre
Kráľovstvo
20. V učení Ježiša Krista materstvo sa druží
k panenstvu, ale aj sa od neho líši. V tejto téme
popredné miesto patrí Ježišovej výpovedi, vsunutej
do reči o nerozlučiteľnosti manželstva. Keď totiž
učeníci počuli jeho odpoveď farizejom, hneď
poznamenali: "Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je
lepšie neženiť sa" (Mt 19,10). Akýkoľvek
význam vo vtedajšom zmýšľaní
učeníkov malo ono "je lepšie", Pán
Ježiš vychádza z ich nesprávnej mienky, aby ich
poučil o prednosti celibátu. On totiž rozoznáva
bezženstvo zapríčinené chybami prírody, aj
keď si ich sám človek zapríčinil, od
bezženstva "pre nebeské kráľovstvo".
Hovorí totiž: "Sú aj takí, čo sa urobili
neschopnými manželstva sami pre nebeské
kráľovstvo" (porov. Mt 19,12). Ide tu teda o slobodnú
voľbu celibátu, prijatého pre Kráľovstvo, pre
eschatologické povolanie spojiť sa s Bohom. Potom doloží:
"Kto to môže pochopiť, nech pochopí" (Mt
19,12). A tieto jeho slová
opakujú, čo povedal v úvode rozpravy o celibáte
(porov. 19,11). Preto bezženstvo pre nebeské kráľovstvo
nie je len výsledkom slobodnej voľby, ale aj mimoriadnou milosťou
od Boha, ktorý niekoho povoláva uskutočňovať
celibát vo svojom živote. Aj keď toto veľké
znamenie poukazuje na Božie kráľovstvo v budúcnosti,
už aj v tomto pozemskom a dočasnom živote pomáha
zasvätiť všetky sily ducha a tela eschatologickému
kráľovstvu.
Kristove slová sú odpoveďou na otázku
učeníkov. Priamo sú adresované tým, čo sa
na vec pýtali, a sú to mužovia. Jednako však Kristova
odpoveď ako taká je nielen pre mužov, ale aj pre ženy.
Odpoveď, vyplývajúca z celého súvisu rozpravy,
ozrejmuje evanjeliový ideál panenstva, ideál, ktorý
predstavuje výraznú "novosť" v porovnaní s
tradíciou Starého zákona. Pravda, táto
tradícia určitým spôsobom nadväzovala na
očakávanie Izraela, najmä izraelskej ženy, na
príchod Mesiáša, ktorý sa mal narodiť z
"potomstva ženy". No vznešený úmysel
žiť v celibáte a v panenstve pre užšie spojenie sa s
Bohom nebol celkom cudzí niektorým vrstvám židovskej
spoločnosti, najmä tesne pred narodením Ježiša
Krista. Predsa však bezženstvo pre Božie kráľovstvo,
teda panenstvo, je nepopierateľná novota, súvisiaca s
vtelením Syna Božieho.
Po Kristovom príchode očakávanie Božieho ľudu sa
musí upriamiť na budúce, eschatologické
kráľovstvo, ktoré prichádza a do ktorého on
sám má voviesť nový Izrael. Ale na taký obrat
a na takú výmenu hodnôt je potrebné nové
vedomie viery. Kristus to zdôrazňuje dva razy: "Kto to
môže pochopiť, nech pochopí." - To však
chápu iba tí, "ktorým je to dané" (Mt
19,11). V Márii však - ako v prvej - sa prejavilo toto nové
vedomie, keď sa pýtala anjela: "Ako sa to stane, veď ja
muža nepoznám" (Lk 1,34). Hoci Sväté písmo
ju predstavuje ako "pannu zasnúbenú mužovi z rodu
Dávidovho, menom Jozefovi" (Lk 1,27), ona predsa zotrváva vo
svojom panenskom predsavzatí, takže materstvo, ktoré v nej
uskutoční "moc Najvyššieho", bude dielom Ducha
Svätého, ktorý na ňu zostúpi (porov. Lk 1,35).
Že sa stala Božou matkou, to bolo úplne nepredvídanou
odpoveďou na ľudské očakávania izraelských
žien. Márii sa to udeľuje ako dar samého Boha. Tento
dar sa stáva začiatkom a vzorom aj nového
očakávania všetkých ľudí vzhľadom na
Večnú zmluvu, vzhľadom na nový a večný Boží
prísľub: je totiž znamením eschatologickej
nádeje.
Na základe evanjelia sa rozvinul a prehĺbil význam panenstva
ako povolania aj pre ženu, v ktorom nachádza potvrdenie jej
dôstojnosť v pripodobnení k Panne z Nazareta. Evanjelium
predkladá vznešený ideál zasvätenia osoby,
čiže výlučného zasvätenia človeka Bohu
na základe evanjeliových rád, a to zvlášť
rady čistoty, chudoby a poslušnosti. Ich najdokonalejším
stelesnením je sám Ježiš Kristus. Kto túži
ísť za ním radikálnym spôsobom, rozhodne sa pre
život podľa týchto rád. Tieto rady sa
odlišujú od prikázaní a ukazujú
kresťanovi cestu evanjeliovej radikálnosti. Od začiatku
kresťanstva nastupujú na túto cestu mužovia a
ženy, pretože evanjeliový ideál bol adresovaný
človekovi bez akéhokoľvek ohľadu na rozdielnosť
pohlavia.
V tomto širšom kontexte treba uvažovať o panenstve
tiež ako o ceste ženy - o ceste, na ktorej ona iným
spôsobom než v manželstve, uskutočňuje svoju
ženskú osobnosť. Aby sme túto cestu správne
pochopili, musíme sa znova vrátiť k základnej
myšlienke kresťanskej antropológie. V dobrovoľne zvolenom
panenstve žena potvrdzuje samu seba ako osobu, čiže ako
bytosť, ktorú od počiatku Stvoriteľ chcel pre ňu
samu, 41 súčasne však realizuje aj osobnú
hodnotu svojej ženskosti, nakoľko sa stáva "nezištným
darom" pre Boha, ktorý zjavil seba samého v Kristovi, darom
pre Krista, Vykupiteľa človeka a Ženícha
duší: "zásnubným" darom.
Nemôžeme správne pochopiť panenstvo, čiže
zasvätenie sa ženy v panenskom stave, bez odvolania sa na
zásnubnú lásku, lebo v tejto láske sa
ľudská osoba odovzdáva do daru niekomu inému.
42 Napokon takisto treba posudzovať aj zasvätenie sa
muža v kňazskom celibáte alebo v rehoľnom stave.
Vrodený sklon k zasnúbeniu, jestvujúci v žene,
nachádza odpoveď v panenstve chápanom v uvedenom zmysle.
Žena, od "počiatku" povolaná prijímať a
dávať lásku, nájde v povolaní k panenstvu na
prvom mieste Ježiša ako Vykupiteľa, ktorý "miloval svojich
do krajnosti", až do úplného sebadaru, a na tento dar
ona odpovie "úprimným darom" celého svojho
života. Odovzdá sa božskému Ženíchovi, a
toto jej sebaodovzdanie je zamerané k spojeniu celkom duchovnej povahy.
Veď činnosťou Ducha Svätého sa stane
"jedným duchom" s Kristom-Ženíchom (porov. 1Kor
6,17).
Toto je evanjeliový ideál panenstva a v ňom sa zvláštnym
spôsobom uskutočňuje aj dôstojnosť aj povolanie
ženy. V takto chápanom panenstve nachádzame takzvaný
"evanjeliový radikalizmus": opustiť všetko a ísť
za Kristom (porov. Mt 19,27). A toto nemožno porovnávať s
obyčajným stavom neženatého a nevydatej, lebo panenstvo
sa neobmedzuje iba na samotné "nie", ale obsahuje v sebe
hlboké "áno" zásnubnej povahy, čiže
darovanie seba z lásky, úplne a nedeliteľne.
|