VI.
CIRKEV - KRISTOVA NEVESTA
1. "Veľké tajomstvo"
23. Kľúčový význam majú v tomto
ohľade slová z Listu Efezanom: "Muži, milujte
manželky, ako Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,
aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom,
aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny
ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola
svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži
povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá.
Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy
nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje ako
Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto muž zanechá
otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v
jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi
a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden, nech miluje svoju manželku
ako seba samého. A manželka nech si ctí muža"
(5,25-32).
V tomto liste autor vyjadruje pravdu o Cirkvi ako o Kristovej neveste,
poukazujúc súčasne na to, ako sa táto pravda
zakoreňuje v biblickej skutočnosti stvorenia človeka ako
muža a ženy. Stvorení na Boží obraz a podobu, ako
"jednota dvoch", sú obaja povolaní k láske,
ktorá má zásnubný charakter. Možno tiež
povedať, že sledujúc opis stvorenia v Knihe Genezis (2,18-25),
sa toto základné povolanie objavuje súčasne so
stvorením ženy a je Stvoriteľom vpísané do
ustanovizne manželstva, ktoré podľa Knihy Genezis (2,24)
má od počiatku charakter zjednotenia osôb (communio
personarum). Hoci aj nie bezprostredne, tento istý opis "počiatku"
(porov. Gn 1,27; 2,24) poukazuje na to, že celý "ethos"
vzájomných vzťahov medzi mužom a ženou musí
zodpovedať pravde ich bytia ako osôb.
O tom všetkom sme už uvažovali vyššie. Text Listu
Efezanom túto pravdu ešte raz potvrdzuje a súčasne
prirovnáva zásnubný charakter lásky medzi
mužom a ženou k tajomstvu Krista a Cirkvi. Kristus je Ženíchom
Cirkvi, Cirkev je Nevestou Krista. Táto analógia nie je nová:
prenáša do Nového zákona to, čo bolo obsiahnuté
už v Starom zákone, konkrétne u prorokov: Ozeáša,
Ezechiela, Izaiáša48.
Príslušné texty si zasluhujú osobitnú analýzu.
Uveďme aspoň jeden. Hľa, ako hovorí Boh cez Proroka ku
svojmu vyvolenému ľudu: "Neľakaj sa, lebo sa už
nemusíš červenať; nehanbi sa, lebo už nezakúsiš
pohanenia, radšej zabudni na hanbu tvojej mladosti. A nespomínaj už
na pohanu tvojho vdovstva. Lebo tvoj Stvoriteľ je tvojím ženíchom,
?Pán zástupov? je jeho meno. Svätý Izraela je tvoj
vykupiteľ, ?Bohom celej zeme? sa nazýva. Veď Pán ťa
povolal ako ženu opustenú a duchom sklesnutú, ako odvrhnutú
ženu svojej mladosti, hovorí tvoj Boh. Na krátku chvíľu
som ťa opustil, no s veľkou láskou si ťa pritiahnem. V návale
hnevu skryl som nakrátko svoju tvár pred tebou, no večným
milosrdenstvom som sa nad tebou zmiloval, hovorí tvoj vykupiteľ, Pán...
Vrchy sa pohnú a kopce sa budú triasť, no moje milosrdenstvo
neodstúpi od teba, moja zmluva pokoja sa neotrasie" (Iz 54,4-8.10).
Keďže človek - muž i žena - bol stvorený na Boží
obraz a podobu, Boh môže hovoriť o sebe ústami Proroka,
poslúžiac si jazykom skutočne ľudským: v citovanom
texte Izaiáša je prejav Božej lásky "ľudský",
ale láska sama je božská. Ako božská láska
má ona aj zásnubný charakter vyložene božský,
aj keď je vyjadrený prostredníctvom podobnosti lásky
muža k žene. Tou ženou-nevestou je Izrael ako Bohom vyvolený
ľud, a toto vyvolenie má svoj výlučný prameň
v nezištnej Božej láske. Vlastne touto láskou sa
vysvetlí Zmluva, často predstavovaná ako manželská
zmluva, ktorú Boh stále nanovo uzatvára so svojím
vyvoleným ľudom. Táto zmluva je z Božej strany
"trvalým záväzkom", on zostáva verný
svojej zásnubnej láske, hoci nevesta sa mnohokrát ukázala
nevernou.
Takýto obraz zásnubnej lásky spolu s postavou božského
Ženícha - obraz veľmi výrazný v textoch prorokov
- nachádza svoje potvrdenie a "korunovanie" v Liste Efezanom
(5,23-32). Ján Krstiteľ privítal Krista ako Ženícha
(porov. Jn 3,27-29) a sám Kristus tiež vzťahuje na seba toto
prirovnanie prevzaté od prorokov (porov. Mk 2,19-20). Apoštol
Pavol, ktorý nesie v sebe celé dedičstvo Starého zákona,
píše Korinťanom: "Horlím za vás Božou
horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi,
aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu" (2Kor
11,2). Avšak najplnšie vyjadrenie pravdy o láske Krista
Vykupiteľa, podľa analógie zásnubnej lásky v manželstve,
sa nachádza v Liste Efezanom: "Kristus miluje Cirkev a seba samého
vydal za ňu" (5,25) a v tom sa súčasne potvrdzuje v celej
plnosti to, že Cirkev je Kristovou nevestou: "Tvojím vykupiteľom
je svätý Izraela" (Iz 54,5). Analógia možná
na základe zásnubného vzťahu, prebieha v Pavlovom
texte súčasne v dvoch smeroch, ktoré sa spájajú
do celku "veľkého tajomstva" (sacramentum magnum). Zásnubná
zmluva vlastná manželom "objasňuje" zásnubný
charakter zjednotenia Krista s Cirkvou; a toto zjednotenie zase, nakoľko
"veľká sviatosť", dodáva sviatostnosť manželstvu
ako svätej zmluve snúbencov: muža a ženy. Keď čítame
tento text, bohatý a zložitý, ktorý je v celku jednou
veľkou analógiou, musíme rozlišovať v ňom ľudskú
skutočnosť medziosobných vzťahov od toho, čo
symbolickým jazykom vyjadruje "veľké tajomstvo" Božie.
|