2. Evanjeliová
"novosť"
24. Text je adresovaný manželom ako konkrétnym ženám
a mužom a pripomína im "ethos" zásnubnej lásky,
ktorý vyplýva z božského ustanovenia manželstva
od "počiatku". Pravej povahe tohto ustanovenia zodpovedá
výzva: "Mužovia, milujte svoje ženy", milujte z dôvodu
toho zvláštneho a jedinečného spojenia, skrze ktoré
sa muž a žena v manželstve stávajú "jedným
telom" (porov. Gn 2,24; Ef 5,31). V tejto láske je obsiahnuté
podstatné tvrdenie o žene ako osobe, tvrdenie, vďaka ktorému
sa môže žena ako osoba v plnosti rozvinúť a
obohacovať. Vlastne takto postupuje Kristus ako Ženích Cirkvi,
túžiac po tom, aby ona bola "slávna, bez škvrny a
vrásky" (Ef 5,27). Možno povedať, že na tomto mieste
je plne zachytené to, čo tvorí celý Kristov "štýl"
vzťahu k manželke a analogicky by sa tak mal správať muž
vo vzťahu k žene v každej situácii. Týmto spôsobom
sa obidvaja, muž i žena, dávajú navzájom ako
"nezištný sebadar".
Autor Listu Efezanom nevidí nijaký rozpor medzi takto
formulovanou výzvou a konštatovaním: "Ženy nech sú
poddané svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy"
(porov. Ef 5,22-23). Vie totiž, že tento poriadok, ktorý bol
hlboko zakorenený vo vtedajšom zvyku a náboženskej tradícii,
sa musí chápať a uskutočňovať novým spôsobom:
ako "vzájomné poddanie v bázni Kristovej"
(porov. Ef 5,21), a to tým viac, že muž sa nazýva
"hlavou" ženy, tak ako Kristus je hlavou Cirkvi, a on
"vydal za ňu seba samého" (Ef 5,25), a vydať za ňu
seba samého značí dať aj vlastný život. Kým
vo vzťahu Kristus-Cirkev toto "poddanie" sa týka iba
Cirkvi, vo vzťahu muž-žena toto "poddanie" nie je
jednostranné, ale vzájomné!
Toto vlastne je vo vzťahu k "dávnemu" zrejme "nové":
je to evanjeliová novosť. Nachádzame veľa miest, v ktorých
spisy apoštolov vyjadrujú tú istú "novosť",
hoci súčasne prichádza k slovu aj to, čo je "dávne",
zakorenené v náboženskej tradícii Izraela, v spôsobe
chápania a vysvetľovania posvätných textov, ako napr. v
druhej Kapitole Knihy Genezis. 49
Listy apoštolov sú adresované ľuďom, ktorí žili
v prostredí toho istého spôsobu myslenia a konania.
Kristova "novosť" je faktom, tvorí jednoznačný
obsah evanjeliového posolstva a je ovocím vykúpenia.
Súčasne však to vedomie, že v manželstve jestvuje vzájomné
"poddanie manželov v bázni Kristovej", a nie iba
"poddanie" ženy mužovi, si musí postupne raziť
cestu v srdciach, vo svedomiach, v konaní, v obyčajoch. Je to výzva,
ktorá sa odvtedy vzťahuje na všetky nastávajúce
pokolenia, výzva, ktorú musia ľudia uskutočňovať
stále znova. Apoštol napísal nielen to, že: "V
Kristu Ježišovi niet už muža ani ženy", ale napísal
tiež: "Niet už otroka ani slobodného". A predsa, koľko
pokolení bolo treba na to, aby sa táto zásada uskutočnila
v dejinách ľudstva odstránením ustanovizne otroctva!
A čo povedať o iných formách otrockej závislosti
ľudí a národov, ktorá ešte nezmizla z javiska
dejín?
Zatiaľ výzva "ethosu" vykúpenia je jasná a
definitívna. Všetky dôvody pre "poddanie" ženy
mužovi v manželstve musia byť interpretované v zmysle vzájomného
poddania sa oboch v bázni Kristovej. Miera opravdivej manželskej lásky
nachádza svoje najhlbšie žriedlo v Kristovi, ktorý je Ženíchom
Cirkvi, svojej Nevesty.
|