3. Symbolický
rozmer "veľkého tajomstva"
25. V texte Listu Efezanom nachádzame aj druhý rozmer tej analógie,
ktorá má v celku slúžiť na ozrejmenie "veľkého
tajomstva". Je to rozmer symbolický. Ak láska Boha k človeku,
k vyvolenému ľudu Izraelovi je cez prorokov predstavená ako
láska ženícha k neveste, táto analógia
vyjadruje "zásnubnú" povahu, ako aj božský,
a nie ľudský charakter Božej lásky: "Tvoj Stvoriteľ
je tvojím Ženíchom,... nazýva sa Bohom celej
zeme" (Iz 54,5). To isté sa vzťahuje tiež na zásnubnú
lásku Krista Vykupiteľa: "Tak Boh miloval svet, že dal
svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16). Ide totiž o Božiu lásku,
vyjadrenú v diele vykúpenia, ktoré uskutočnil
Kristus. Podľa Pavlovho listu je táto láska "podobná"
zásnubnej láske ľudských manželov, ale celkom
sa, samozrejme, s ňou "nestotožňuje". Analógia totiž poukazuje na
podobnosť, no ponecháva patričné miesto nepodobnosti.
Ľahko to spozorujeme, keď vezmeme do úvahy obraz
"nevesty". Podľa Listu Efezanom nevestou je Cirkev, podobne ako
u prorokov ňou bol Izrael: ide tu teda o podmet skupinový a nie o
individuálnu osobu. Týmto skupinovým podmetom je Boží
ľud, čiže spoločenstvo zložené z mnohých
osôb, tak žien, ako aj mužov. "Kristus si zamiloval
Cirkev" ako spoločenstvo, ako Boží ľud, súčasne
však v tej Cirkvi, ktorá sa v tom istom texte nazýva tiež
jeho "telom" (porov. Ef 5,23), si zamiloval každú
jednotlivú osobu. Kristus totiž vykúpil všetkých
bez výnimky, každého muža a každú ženu.
Vo vykúpení sa vyjadruje práve táto Božia láska,
a v dejinách človeka a sveta sa prejavuje zásnubný
charakter tejto lásky.
Kristus vošiel do týchto dejín a zostáva v nich ako Ženích,
ktorý "vydal seba samého". "Vydať"
znamená "stať sa nezištným darom" spôsobom
najplnším, najradikálnejším: "Nikto nemá
väčšej lásky" (Jn 15,13). V tomto poňatí
cez Cirkev, všetci ľudia - tak ženy ako i mužovia - sú
povolaní, aby sa stali "nevestou" Krista, Vykupiteľa
sveta. Takýmto spôsobom "byť nevestou", a teda tým,
čo je "ženské", sa stáva symbolom všetkého
"ľudského", podľa slov svätého Pavla:
"Niet už ženy, ani muža, lebo všetci ste jeden v
Kristovi Ježišovi" (Gal 3,28).
Z jazykového hľadiska možno povedať, že analógia
zásnubnej lásky z Listu Efezanom vzťahuje aj "mužské"
na to, čo je "ženské" - keďže rovnako aj
mužovia ako členovia Cirkvi sú zahrnutí do pojmu
"nevesty". Nemôže to prekvapovať, lebo Apoštol,
aby vyjadril svoje poslanie v Kristovi a v Cirkvi, hovorí o "deťoch,
ktoré rodí v bolestiach" (porov. Gal 4,19). V rámci
toho, čo je "ľudské", totiž toho, čo patrí
ľudskej osobe, "mužskosť" a "ženskosť"
sa líšia, no zároveň sa dopĺňajú a vzájomne
vysvetľujú. Toto sa ukazuje tiež vo veľkej analógii
"nevesty" z Listu Efezanom. V Cirkvi každý človek -
muž i žena je "nevestou", pretože prijíma ako
dar lásku Krista Vykupiteľa a tiež preto, že sa snaží
odpovedať na tento dar darom svojej osoby.
Kristus je Ženích. Týmto sa vyjadruje pravda o láske
Boha, ktorý nás "prvý" miloval (porov. 1Jn 4,19)
a darom zrodeným z tejto zásnubnej lásky k človeku
prekročil všetky ľudské očakávania, lebo
"miloval až do krajnosti" (porov. Jn 13,1). Ženích -
Syn spolupodstatný s Otcom ako Boh - stal sa synom Márie,
"synom človeka", skutočným človekom mužom.
Symbol Ženícha je mužského rodu. V tomto mužskom
symbole je predstavený ľudský charakter lásky, ktorou
Boh vyjadril svoju božskú lásku k Izraelu, k Cirkvi, ku všetkým
ľuďom. Uvažujúc nad tým všetkým, čo
evanjeliá hovoria o vzťahu Krista k ženám, prichádzame
k záveru, že ako muž, syn Izraela, vyzdvihol dôstojnosť
"dcér Abrahámových" (porov. Lk 13,16), tú
dôstojnosť, ktorá patrila žene od "počiatku"
rovnako ako aj mužovi. Súčasne Kristus zdôraznil celú
tú originálnosť, ktorá odlišuje ženu od muža,
celé bohatstvo, akým bola obdarovaná v tajomstve
stvorenia. V Kristovom vzťahu k žene sa realizuje príkladným
spôsobom to, čo sa v Liste Efezanom vyjadruje pojmom "Ženícha".
Práve preto, že Kristova božská láska je láskou
Ženícha, je ona obrazom a vzorom pre každú ľudskú
lásku a zvlášť pre lásku mužov.
|