5. Dar Nevesty
27. Druhý vatikánsky koncil obnovil v Cirkvi vedomie všeobecného
kňazstva. V Novom zákone je iba jedna obeta a jeden kňaz -
Kristus. Na tomto jedinom Kristovom kňazstve majú účasť
všetci pokrstení - tak mužovia, ako i ženy, ktorí
"majú prinášať samých seba ako živú
a svätú obetu milú Bohu" (porov. Rim 12,1), všade
majú hlásať svedectvo o Kristovi a tým, ktorí
o to žiadajú, majú odôvodniť nádej na večný
život, ktorú nosia v sebe (porov. 1Pt 3,15). 51 Všeobecná
účasť na Kristovej obete, v ktorej Vykupiteľ odovzdal
Otcovi celý svet a osobitne ľudstvo, spôsobuje, že všetci
v Cirkvi sú "kráľovstvom a kňazmi" (Zjv 5,10;
porov. 1Pt 2,9), že sa totiž zúčastňujú
nielen na kňazskom, ale aj na prorockom a kráľovskom poslaní
Krista-Mesiáša. Okrem toho táto účasť vytvára
organickú jednotu Cirkvi ako Božieho ľudu s Kristom. V nej sa
súčasne vyjadruje "veľké tajomstvo" z Listu
Efezanom: "Nevesta zjednotená so svojím Ženíchom";
zjednotená, lebo žije jeho životom; zjednotená, lebo má
účasť na jeho trojakom poslaní (tria munera Christi);
zjednotená v takej miere, že "nezištným
darom" seba samej odpovedá na nevýslovný dar lásky
Ženícha, Vykupiteľa sveta. To sa vzťahuje na všetkých
v Cirkvi, na ženy tak ako na mužov, vzťahuje sa to rovnako aj na
tých, ktorí majú účasť na "služobnom
kňazstve",52 ktoré má povahu opravdivej služby.
V rámci "veľkého tajomstva" Krista a Cirkvi sú
všetci pozvaní k tomu, aby - ako Nevesta - odpovedali darom svojho života
na nevýslovný dar lásky Krista, ktorý jediný
ako Vykupiteľ sveta je Ženíchom Cirkvi. V "kráľovskom
kňazstve", ktoré je všeobecné, sa vyjadruje súčasne
dar Nevesty.
Toto má zásadný význam pre chápanie Cirkvi v
jej vlastnej podstate, aby sa na Cirkev neprenášali - hoci je ona
"ustanovizňou" zloženou z ľudí a umiestnenou v
histórii - také kritériá chápania a
hodnotenia, ktoré sú cudzie povahe Cirkvi. Hoci Cirkev má
svoju "hierarchickú" štruktúru, 53 celá
táto štruktúra je zameraná na posvätenie údov
Krista. Svätosť sa však meria podľa "veľkého
tajomstva", v ktorom Nevesta odpovedá darom lásky na dar Ženícha,
robiac to "v Duchu Svätom", lebo "Božia láska
je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého
sme dostali" (Rim 5,5). Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje učenie
celej tradície a pripomína, že v hierarchii svätosti je
vlastne "žena", Mária z Nazareta "obrazom"
Cirkvi. Ona "predchádza" všetkých na ceste svätosti;
v jej osobe Cirkev "už dosiahla tú dokonalosť, vďaka
ktorej je nepoškvrnená a bez vrásky" (porov. Ef 5,27).
54 V tomto zmysle možno povedať, že Cirkev je súčasne
"mariánska" i "apoštolsko-petrovská".55
V dejinách Cirkvi už od prvých dní bolo - popri mužoch
- veľa žien, v ktorých odpoveď Nevesty na vykupiteľskú
lásku Ženícha nadobúda plného výrazu.
Ako prvé vidíme tie, ktoré sa osobne stretli s Kristom a šli
za ním, a po jeho odchode "zotrvávali spolu s apoštolmi
na modlitbách" v jeruzalemskom Večeradle až do dňa
Turíc. V ten deň Duch Svätý prehovoril cez "synov
a dcéry" Božieho ľudu, spĺňajúc predpoveď
proroka Joela (porov. Sk 2,17). Tieto ženy a po nich ešte iné,
mali živú a významnú účasť v živote
prvej Cirkvi, na budovaní prvého kresťanského spoločenstva
- a ďalších spoločenstiev - prostredníctvom
svojich chariziem a mnohorakej služby. Apoštolské spisy
zaznamenávajú ich mená, napríklad Febe
"diakonisa Cirkvi v Kenchrách" (porov. Rim 16,1), Priska s mužom
Akvilom (porov. Rim 16,3; 2Tim 4,19), Evodia a Syntycha (porov. Flp 4,2), Mária, Tryfena, Tryfoza, Persyda
(porov. Rim 16,6.12). Apoštol hovorí o ich
"námahách" pre Krista a tie "námahy"
označujú rôzne oblasti apoštolskej služby Cirkvi,
počínajúc od "domácej cirkvi". V nej
totiž "úprimná viera" prechádza z matky na
deti a vnukov, ako tomu bolo v dome Timoteja (porov. 2Tim 1,5).
To isté sa opakuje v priebehu vekov, z pokolenia na pokolenie, o
čom svedčí celá história Cirkvi. Cirkev
totiž, brániac dôstojnosť ženy a jej povolania,
vyjadrila úctu a vďačnosť voči tým,
ktoré - verné evanjeliu - sa v každej epoche
zúčastňovali na apoštolskom poslaní celého
Božieho ľudu. Sú to postavy svätých
mučeníc, panien, matiek rodín, ktoré
odvážne vydávali svedectvo o svojej viere a výchovou
vlastných detí v duchu evanjelia, odovzdávali vieru a
tradíciu Cirkvi.
V každej epoche a v každej krajine nájdeme veľa
"dokonalých" žien (porov. Prís 31,10),
ktoré - napriek prenasledovaniam, ťažkostiam a
diskriminácii - sa zúčastňovali na poslaní
Cirkvi. Stačí tu spomenúť najznámejšie:
Moniku, Augustínovu matku, Makrínu, Oľgu z Kyjeva, Matildu
Toskánsku, Hedwigu Sliezsku a Hedwigu Krakovskú, Alžbetu
Uhorskú, Brigitu Švédsku, Janu z Arcu, Ruženu z Limy,
Alžbetu Setonovú a Máriu Wardovú.
Svedectvo a diela kresťanských žien mali veľký
vplyv tak na život Cirkvi ako i spoločnosti. Aj v čase
ťažkých sociálnych krívd sväté
ženy konali "slobodne", súc posilňované
vlastným zjednotením s Kristom. Toto zjednotenie a táto
sloboda zakorenené v Bohu vysvetlia napr. veľké dielo sv.
Kataríny Sienskej v živote Cirkvi a sv. Terézie od
Ježiša v rehoľnom živote.
Takisto v našej dobe sa Cirkev neprestáva obohacovať
svedectvom mnohých žien, ktoré realizujú svoje
povolanie ku svätosti. Sväté ženy sú
zosobnením ideálu ženskosti, ale sú tiež vzorom
pre všetkých kresťanov, vzorom "nasledovania
Krista", príkladom ako má Nevesta odpovedať na
lásku Ženícha.
|