VII.
NAJVÄČŠIA JE LÁSKA
1. Voči premenám
28. "Cirkev verí, že Kristus, ktorý za
všetkých zomrel a vstal z mŕtvych, dáva skrze svojho
Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu
vznešenému povolaniu." 56 Tieto slová
koncilovej konštitúcie Gaudium et spes môžeme
vzťahovať na tému týchto úvah. Ten
osobitný dôraz kladený na dôstojnosť ženy a
jej povolanie, akým sa vyznačujú časy, v ktorých
žijeme, môžeme a musíme prijať vo "svetle a
sile", ktoré Kristov Duch udeľuje človekovi, aj
človekovi našej epochy, bohatej na mnohoraké premeny. Cirkev
"verí, že kľúč, stredobod a cieľ celej
ľudskej histórie je v jej Pánovi a Majstrovi. Okrem toho
Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám
sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a ktoré majú
svoj najhlbší základ v Kristovi a ten je vždy ten
istý, včera i dnes i naveky".57
Týmito slovami nám konštitúcia o Cirkvi v
súčasnom svete poukazuje na cestu, ktorou sa treba uberať pri
plnení úloh spojených s dôstojnosťou ženy
a s jej povolaním na pozadí premien významných pre
našu súčasnosť. Tieto premeny môžeme zvládnuť
správnym a adekvátnym spôsobom iba vtedy, ak sa
vrátime k základom, ktoré sa nachádzajú v
Kristovi, k tým pravdám a hodnotám, "ktoré
nepodliehajú zmene", a ktorých je on sám
"verným svedkom" (porov. Zjv 1,5) a Učiteľom.
Iný spôsob konania by viedol k otáznym, ak nie dokonca k
mylným a zvodným výsledkom.
|