2. Dôstojnosť ženy a poriadok lásky
29. Vyššie citovaný text z Listu Efezanom (5,21-33), v ktorom
sa vzťah medzi Kristom a Cirkvou ukazuje ako spojenie Ženícha
a Nevesty, pripomína súčasne ustanovenie manželstva podľa
slov Knihy Genezis (porov. 2,24). Uvádza do súvisu pravdu o manželstve
ako o prvotnej sviatosti so stvorením muža a ženy na Boží
obraz a podobu (porov. Gn 1,27; 5,1). Vďaka tomuto významnému
prirovnaniu v Liste Efezanom nadobúda plnú výraznosť
to, čo rozhoduje o dôstojnosti ženy, tak v očiach Boha,
Stvoriteľa a Vykupiteľa, ako aj v očiach človeka: muža
i ženy. Na základe odvekého Božieho plánu je to žena,
v ktorej nachádza pôdu na prvé zakorenenie poriadok lásky
v stvorenom svete osôb. Poriadok lásky patrí do vnútorného
života samého Boha, do života trinitárneho. Vo vnútornom
Božom živote je Duch Svätý osobnou hypostázou lásky.
Prostredníctvom Ducha, nestvoreného Daru, láska sa stáva
darom pre osoby stvorené. Táto láska, ktorá je z
Boha, sa udeľuje stvoreniam: "Božia láska je rozliata v
našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme
dostali" (Rim 5,5).
Povolanie ženy k životu vedľa muža ("jemu zodpovedajúca
pomocníčka" Gn 2,18) v "jednote dvoch" poskytuje vo
viditeľnom svete stvorení zvláštne podmienky pre to,
aby "bola Božia láska rozliata v srdciach" bytostí
stvorených na jeho obraz. Ak autor Listu Efezanom nazýva Krista Ženíchom
a Cirkev Nevestou, tak táto analógia nepriamo potvrdzuje pravdu o
žene ako neveste. Ženích je ten, ktorý miluje. Nevesta
je milovaná: je tou, ktorá skusuje lásku, aby lásku
opätovala.
Záznam Knihy Genezis - čítaný vo svetle zásnubného
symbolu z Listu Efezanom - nám dovoľuje preniknúť tú
pravdu, ktorá ako sa zdá, zásadným spôsobom
rieši otázku o dôstojnosti ženy a súčasne
tiež otázku jej povolania: dôstojnosť ženy sa meria
poriadkom lásky, ktorý je v podstate poriadkom spravodlivosti a lásky.
58
Iba osoba môže milovať a iba osoba môže byť
milovaná. Toto tvrdenie je v prvom rade povahy ontologickej, ale z neho
vyplýva tvrdenie povahy etickej. Láska je ontologickou a etickou
požiadavkou osoby. Osoba musí byť milovaná, lebo iba láska
zodpovedá tomu, pre čo je osobou. Týmto spôsobom sa
vysvetľuje prikázanie lásky známe už v Starom zákone
(porov. Dt 6,5; Lev 19,18), a Kristom postavené do samého stredu
"ethosu" evanjelia (porov. Mt 22,36-40; Mk 12,28-34). Takto sa tiež
vysvetľuje ten primát lásky, ktorý vyjadrujú
Pavlove slová z Prvého listu Korinťanom: "No najväčšia
z nich je láska" (13,13).
Nie je možné dať plnú a adekvátnu odpoveď
na otázku o dôstojnosti ženy a o jej povolaní bez
odvolania sa na tento poriadok a na tento primát. Keď hovoríme,
že žena je tá, ktorá prijíma lásku, aby
mohla lásku opätovať, máme na mysli nielen a nie predovšetkým
tú špeciálnu zásnubnú zmluvu manželstva.
Máme na mysli všeobecnejšiu oblasť, založenú
na skutočnosti ženského bytia v celom súvise medziosobných
vzťahov, ktoré rôznymi spôsobmi stvárňujú
spolujestvovanie a spoluprácu osôb, mužov i žien. V
tomto širokom a rôzniacom sa kontexte žena je zvláštnou
hodnotou ako ľudská osoba a zároveň ako konkrétna
osoba vzhľadom na jej ženskosť. To sa vzťahuje na všetky
ženy a na každú osobitne, bez ohľadu na kultúrne
podmienky v akých žije, nezávisle od jej duchovných,
psychických alebo telesných vlastností, ako sú
napr. vek, vzdelanie, zdravie, práca, manželský alebo
slobodný stav.
Text z Listu Efezanom, o ktorom uvažujeme, dovoľuje uzatvárať
súčasne na akýsi osobitný "profetizmus" ženy
v jej ženskosti. Analógia Ženícha a Nevesty hovorí
o láske, akou je každý človek milovaný Bohom v
Kristovi - každý muž a každá žena. Avšak
v kontexte tejto biblickej analógie a na základe vnútornej
logiky textu vlastne žena je vyjaviteľkou tejto pravdy pre všetkých:
Je nevestou. Tento profetický rys ženy v jej ženskosti nachádza
svoje vrcholné zvýraznenie v Panne, Božej Matke. V nej je
tiež najplnšie a najpriamejšie zdôraznené úzke
spojenie poriadku lásky - ktorý vstupuje do sveta ľudských
osôb prostredníctvom Ženy - s Duchom Svätým. Pri
zvestovaní v Nazarete Mária počuje: "Duch Svätý
zostúpi na teba" (Lk 1,35).
|