3. Vedomie
poslania
30. Dôstojnosť ženy sa úzko spája s láskou,
ktorú prijíma vzhľadom na samu ženskosť, ako aj s
láskou, ktorú ona opätuje. Takýmto spôsobom sa potvrdzuje pravda o osobe aj o
láske. Ak ide o pravdu o osobe, musíme sa ešte raz
odvolať na Druhý vatikánsky koncil: "Človek je
jediným stvorením na zemi, ktoré Boh chcel preň samo,
a nemôže plne nájsť seba samého inak, než
prostredníctvom nezištného sebadarovania".59
Táto výpoveď sa vzťahuje na každého
človeka, ako na osobu stvorenú na Boží obraz, na
muža i na ženu. Tvrdenie obsiahnuté v tejto výpovedi
má ontologickú povahu, súčasne však poukazuje na
etický rozmer povolania osoby. Žena nemôže
nájsť samu seba inak, iba ak bude obdarovávať
láskou iných.
Žena bola od "počiatku" - tak ako muž -
stvorená Bohom a ním "postavená" práve do
tohoto poriadku lásky. Hriech "počiatku" nezničil
tento poriadok, nezrušil ho nenávratne. Svedčia o tom biblické
slová protoevanjelia (porov. Gn 3,15). V týchto
úvahách sme obrátili pozornosť na osobitné
miesto "ženy" v tejto kľúčovej výpovedi
Zjavenia. Treba ešte zdôrazniť, že tá istá
žena, ktorá nadobúda povahu biblického
"predobrazu" nachádza sa tiež v eschatologickej
perspektíve sveta a človeka, ako je to naznačené v
Apokalypse. 60 Je to "Žena odetá slnkom", s
mesiacom pod nohami a s vencom dvanástich hviezd na hlave (porov. Zjv
12,1). Možno povedať: Žena na mieru vesmíru, na mieru
celého diela stvorenia. Súčasne však v bolestiach
rodí deti (porov. Zjv 12,2) ako Eva, "matka všetkých
žijúcich" (porov. Gn 3,20). Trpí aj preto, že
"pred ženou majúcou rodiť" (porov. Zjv 12,4)
stojí "veľký drak, starý had" (Zjv 12,9),
známy už z protoevanjelia: Zlý a "otec lží"
(porov. Jn 8,44), ako aj hriechu. A tento "starý had"
chce zhltnúť "jej dieťa". Ak čítame v
tomto texte odraz evanjelia Ježišovho detstva (porov. Mt 2,13-16),
tak môžeme vidieť, že do biblického predobrazu
"Ženy" je od počiatku až do konca dejín vpísaný
boj so zlom a so Zlým. Je to
boj o človeka, o jeho pravdivé dobro, o jeho spásu. Či
nám Biblia nechce povedať, že vlastne v "Žene"
- v Eve-Márii - história zaznamenáva dramatický boj
o každého človeka, o jeho rozhodujúce
"áno" alebo "nie" ako odpoveď Bohu na jeho
odveký úmysel s človekom?
Ak dôstojnosť ženy svedčí o láske,
ktorú ona prijíma, aby ju potom opätovala, tak, zdá
sa, biblický predobraz "Ženy" ukazuje, aký je
správny poriadok lásky, ktorá tvorí povolanie
ženy. Ide tu o povolanie v podstatnom význame, možno
povedať v univerzálnom, ktoré sa potom konkretizuje a
vyjadruje prostredníctvom mnohorakých "povolaní"
ženy v Cirkvi a vo svete.
Morálna sila ženy, jej duchovná moc sa spája s
vedomím, že Boh jej osobitným spôsobom zveruje
človeka, ľudskú bytosť. Isteže, Boh zveruje
každého človeka všetkým ľuďom i
každému osobne. Predsa však toto zverenie sa vzťahuje
zvláštnym spôsobom na ženu - práve pre jej ženskosť
- a ono osobitným spôsobom rozhoduje tiež o jej
povolaní.
Vďaka tomuto vedomiu a tomuto zvereniu sa morálna sila ženy
prejavuje vo veľmi mnohých ženských postavách zo
Starého zákona, z časov Krista a z nasledujúcich
epoch až po naše dni.
Žena je silná vedomím tohoto zverenia, silná
tým, že Boh "jej zveruje človeka" vždy a
všade, dokonca i v podmienkach spoločenskej diskriminácie, v
akých sa môže ona ocitnúť. Toto vedomie a to
zásadné povolanie hovoria žene o dôstojnosti,
akú dostáva od samého Boha a to ju robí
"statočnou", posilňuje jej povolanie. Tiež
takýmto spôsobom sa oná "statočná
žena" (porov. Prís 31,10) stáva nezastupiteľnou
oporou a žriedlom duchovnej sily pre iných, ktorí v nej
pociťujú veľké duchovné energie. Týmto
"dokonalým ženám" priveľa dlhujú ich
rodiny a neraz celé národy.
V našej dobe výdobytky vedy a techniky umožňujú
dosiahnuť predtým neznámy stupeň materiálneho
blahobytu, jedným na prospech, druhým na zhoršenie.
Takýmto spôsobom tento jednostranný pokrok môže
znamenať aj zánik citlivosti pre človeka, pre to, čo je
podstatne ľudské. V tomto zmysle predovšetkým naše
časy očakávajú objavenie sa toho
"génia" ženy, ktorý zabezpečí
citlivosť pre človeka v každej situácii: preto, že
je človekom! A preto, že "najväčšia je
láska" (1Kor 13,13).
Preto teda dôkladné skúmanie biblického obrazu
"Ženy" - od Knihy Genezis až po Apokalypsu - ukazuje, v
čom spočíva dôstojnosť a povolanie ženy, ako
aj to, čo je tu nemeniteľné a vždy aktuálne, lebo
má "svoj definitívny základ v Kristovi, ktorý
je ten istý včera, dnes i naveky".61 Ak je človek
osobitným spôsobom Bohom zverený žene, či to
tiež súčasne neznamená, že od nej Kristus
očakáva vykonávanie "kráľovského
kňazstva" (porov. 1Pt 2,9), ktoré je bohatstvom, aké
dal ľuďom? Toto isté dedičstvo Kristus,
najvyšší a jediný Kňaz novej a večnej zmluvy,
ako Ženích Cirkvi stále odovzdáva
prostredníctvom Ducha Svätého Otcovi, aby "Boh bol
všetko vo všetkom" (1Kor 15,28). 62
Potom sa aj naplní tá pravda, že
"najväčšia je láska" (1Kor 13,13).
|