ZÁVER
"Keby si poznala Boží dar"
31. "Keby si poznala Boží dar" (Jn 4,10) - hovorí Ježiš Samaritánke počas jedného z tých obdivuhodných rozhovorov, ktoré ukazujú, akú veľkú úctu má Kristus voči dôstojnosti každej ženy a voči povolaniu, ktoré jej umožňuje mať účasť na jeho mesiánskom poslaní.
Tieto úvahy, ktoré končíme, chcú pomôcť odokryť "vo vnútri" "Božieho daru" to, čo on, Stvoriteľ a Vykupiteľ zveruje žene, každej žene. Totiž v Kristovom Duchu môže ona objaviť plný význam svojej ženskosti, a tak sa uspôsobiť na "úprimný sebadar" iným, pričom "nájde" seba samu.
V Mariánskom roku Cirkev túži vyjadriť vďaku Najsvätejšej Trojici za "tajomstvo Ženy" a za každú ženu - za to, čo tvorí večný rozmer jej ženskej dôstojnosti, za "veľké Božie diela", aké sa v nej a cez ňu uskutočnili v histórii ľudstva. V podstate, či sa neuskutočnila v nej a cez ňu najväčšia udalosť v histórii človeka na zemi: že Boh sa stal človekom?
Cirkev teda ďakuje za všetky ženy a za každú osobitne: za matky, sestry, manželky; za ženy zasvätené Bohu v panenstve; za ženy, ktoré sa venujú službe toľkým ľuďom, čakajúcim na nezištnú lásku druhej osoby; za ženy, ktoré bedlia nad človekom v rodine, ktorá je základným znakom ľudského spoločenstva; za ženy konajúce prácu v zamestnaní, za ženy, na ktoré nezriedka dolieha veľká spoločenská zodpovednosť, za ženy "dokonalé" i za ženy "slabé" - za všetky, tak, ako boli myslené Bohom v celej kráse a bohatstve ich ženskosti; tak ako boli obklopené jeho večnou láskou; tak, ako - spolu s mužom - sú pútničkami na tejto zemi, ktorá je v čase "otčinou" ľudí a neraz sa stáva "slzavým údolím"; tak, ako - spolu s mužom - berú na seba spoločnú zodpovednosť za osudy ľudstva, podľa požiadaviek každého dňa i toho definitívneho určenia, ktoré ľudská rodina má v samom Bohu, v lone nevýslovnej Trojice.
Cirkev ďakuje za všetky prejavy ženského "génia" v priebehu dejín vo všetkých krajinách a uprostred všetkých národov, ďakuje za všetky charizmy, ktoré Duch Svätý udeľuje ženám v histórii Božieho ľudu, za všetky víťazstvá, za ktoré vďačí ich viere, nádeji a láske: ďakuje za všetky plody ženskej svätosti.
Cirkev súčasne prosí, aby tie neoceniteľné prejavy (porov. 1Kor 12,4n), ktoré v štedrej miere boli udelené "dcéram" večného Jeruzalema, boli náležite uznané a použité pre dobro Cirkvi a ľudstva, najmä v našich časoch. Rozjímajúc o biblickom tajomstve "ženy", Cirkev sa modlí, aby všetky ženy objavili v tom tajomstve seba a svoje "najvyššie povolanie".
Nech Mária, ktorá predchádza celú Cirkev na ceste "viery, lásky a dokonalého zjednotenia s Kristom",⁶³ vyprosí nám všetkým toto "ovocie" v roku, ktorý sme jej zasvätili na prahu tretieho tisícročia od príchodu Krista.
S týmito želaniami udeľujem apoštolské požehnanie všetkým veriacim a osobitným spôsobom ženám ako sestrám v Kristovi.
V Ríme, pri svätom Petrovi dňa 15. augusta 1988 na slávnosť Nanebovzatia prebl. Panny Márie v 10. roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.