ZÁVER
"Keby si poznala Boží dar"
31. "Keby si poznala Boží dar" (Jn 4,10) - hovorí
Ježiš Samaritánke počas jedného z tých
obdivuhodných rozhovorov, ktoré ukazujú, akú
veľkú úctu má Kristus voči dôstojnosti každej
ženy a voči povolaniu, ktoré jej umožňuje mať
účasť na jeho mesiánskom poslaní.
Tieto úvahy, ktoré končíme, chcú
pomôcť odokryť "vo vnútri" "Božieho
daru" to, čo on, Stvoriteľ a Vykupiteľ zveruje žene,
každej žene. Totiž v Kristovom Duchu môže ona objaviť
plný význam svojej ženskosti, a tak sa uspôsobiť
na "úprimný sebadar" iným, pričom
"nájde" seba samu.
V Mariánskom roku Cirkev túži vyjadriť vďaku
Najsvätejšej Trojici za "tajomstvo Ženy" a za
každú ženu - za to, čo tvorí večný
rozmer jej ženskej dôstojnosti, za "veľké
Božie diela", aké sa v nej a cez ňu uskutočnili v
histórii ľudstva. V podstate, či sa neuskutočnila v nej a
cez ňu najväčšia udalosť v histórii
človeka na zemi: že Boh sa stal človekom?
Cirkev teda ďakuje za všetky ženy a za každú
osobitne: za matky, sestry, manželky; za ženy zasvätené
Bohu v panenstve; za ženy, ktoré sa venujú službe
toľkým ľuďom, čakajúcim na
nezištnú lásku druhej osoby; za ženy, ktoré
bedlia nad človekom v rodine, ktorá je základným
znakom ľudského spoločenstva; za ženy konajúce prácu
v zamestnaní, za ženy, na ktoré nezriedka dolieha
veľká spoločenská zodpovednosť, za ženy
"dokonalé" i za ženy "slabé" - za
všetky, tak, ako boli myslené Bohom v celej kráse a
bohatstve ich ženskosti; tak ako boli obklopené jeho večnou
láskou; tak, ako - spolu s mužom - sú pútničkami
na tejto zemi, ktorá je v čase "otčinou"
ľudí a neraz sa stáva "slzavým
údolím"; tak, ako - spolu s mužom - berú na seba
spoločnú zodpovednosť za osudy ľudstva, podľa
požiadaviek každého dňa i toho definitívneho
určenia, ktoré ľudská rodina má v samom Bohu, v
lone nevýslovnej Trojice.
Cirkev ďakuje za všetky prejavy ženského
"génia" v priebehu dejín vo všetkých
krajinách a uprostred všetkých národov, ďakuje
za všetky charizmy, ktoré Duch Svätý udeľuje
ženám v histórii Božieho ľudu, za všetky
víťazstvá, za ktoré vďačí ich viere,
nádeji a láske: ďakuje za všetky plody ženskej
svätosti.
Cirkev súčasne prosí, aby tie neoceniteľné
prejavy (porov. 1Kor 12,4n), ktoré v štedrej miere boli
udelené "dcéram" večného Jeruzalema, boli
náležite uznané a použité pre dobro Cirkvi a
ľudstva, najmä v našich časoch. Rozjímajúc o
biblickom tajomstve "ženy", Cirkev sa modlí, aby
všetky ženy objavili v tom tajomstve seba a svoje
"najvyššie povolanie".
Nech Mária, ktorá predchádza celú Cirkev na ceste
"viery, lásky a dokonalého zjednotenia s
Kristom",63 vyprosí nám všetkým toto
"ovocie" v roku, ktorý sme jej zasvätili na prahu
tretieho tisícročia od príchodu Krista.
S týmito želaniami udeľujem apoštolské
požehnanie všetkým veriacim a osobitným spôsobom
ženám ako sestrám v Kristovi.
V Ríme, pri svätom Petrovi dňa 15. augusta 1988 na
slávnosť Nanebovzatia prebl. Panny Márie v 10. roku
môjho pontifikátu.
Ján Pavol II.
|