2. Deklarácia opakuje a vysvetľuje základné dôvody tejto náuky, predložené Pavlom VI., a uzatvára, že Cirkev: "Nepriznáva sebe moc pripustiť ženy ku kňazskej vysviacke".³ K týmto základným dôvodom spomínaný dokument pridáva nové teologické dôvody, ktorými sa objasňuje vhodnosť onoho Božieho zámeru, a jasne ukazuje, že Kristov spôsob konania nevychádza zo sociologických alebo kulturálnych dôvodov jeho čias. Ako to potom spresnil aj pápež Pavol VI.: "Pravý dôvod je v tom, že Kristus tak stanovil, keď dal Cirkvi jej základnú ústavu a teologickú antropológiu, ktorú odvtedy Tradícia Cirkvi stále zachovávala." ⁴
V apoštolskom liste Mulieris dignitatem som aj sám o tejto otázke napísal: "Keď Kristus povolal za svojich apoštolov iba mužov, urobil to úplne slobodne a suverénnym spôsobom. Urobil to s tou istou slobodou, s akou celým svojím správaním vyzdvihol dôstojnosť a povolanie ženy bez ohľadu na vládnuce zvyky a tradície uzákonené vtedajším zákonodarstvom." ⁵
Evanjeliá a Skutky apoštolov svedčia, že toto povolanie bolo urobené podľa večného Božieho zámeru: Kristus povolal tých, ktorých sám chcel (porov. Mt 3,13-14; Jn 6,70) a urobil to spolu s Otcom, skrze Ducha Svätého (Sk 1,2) po noci prebdenej v modlitbe (porov. Lk 6,12). Preto Cirkev pri pripúšťaní k služobnému kňazstvu⁶ vždy uznávala za trvalú normu spôsob konania svojho Pána pri voľbe dvanástich mužov, ktorých on sám položil za základ svojej Cirkvi (porov. Sk 21,13). Oni v skutočnosti neprijali iba úrad, ktorý by odvtedy mohol vykonávať ktorýkoľvek člen Cirkvi, ale boli osobitne a intímne pridružení k poslaniu vteleného Slova (porov. Mt 10,1.7-8; 16-20; Mk 3,13-16; 14-15). Apoštoli urobili to isté, keď zvolili svojich spolupracovníkov, ⁷ ktorí mali po nich nastúpiť v tejto službe. ⁸ V tejto voľbe boli zahrnutí aj tí, ktorí počas trvania Cirkvi budú pokračovať v poslaní apoštolov, t.j. zastupovať Krista, Pána a Vykupiteľa. ⁹