35. Ďalšiu bolestnú kapitolu, ku ktorej sa
nemôžu nevracať deti Cirkvi a neprejavovať pritom ochotne
ducha ľútosti, tvorí súhlas s metódami
neznášanlivosti a dokonca násilia v službe pravdy,
ktorý sa prejavoval najmä v niektorých storočiach.
Je pravda, že správny historický súd
nemôže neprihliadať na starostlivé pozorovanie
kultúrnych podmienok príslušnej doby, pod vplyvom
ktorých ľudia mysleli a konali. Mnohí totiž mohli pri
dobrej viere uvažovať tak, že autentické svedectvo pravde
by sa mohlo zniesť s potláčaním mienky iného
alebo aspoň s jej vytlačením na okraj. Často šlo o
súhrn mnohorakých dôvodov, ktoré vytvárali
predpoklady neznášanlivosti, keď živili atmosféru
vášnivosti, ktorej sa zvyčajne mohli vymknúť iba
veľkí duchovia, skutočne slobodní a naplnení
Bohom. Ale pozorovanie poľahčujúcich okolností
nezbavuje Cirkev povinnosti z hĺbky srdca ľutovať za slabosti
toľkých svojich detí. Detí, ktoré zneuctili
jej tvár, a tak jej zabránili naplno odrážať
obraz jej ukrižovaného Pána ako neprekonateľného
svedka trpezlivej lásky a pokornej miernosti. Z týchto
bolestných príznakov minulosti vyplýva pre
budúcnosť poučenie, ktoré má viesť každého
kresťana k tomu, aby sa pevne pridŕžal zlatého
princípu, vytýčeného Koncilom: "Pravda sa presadzuje
iba silou samotnej pravdy, ktorá preniká myseľ mierne a
zároveň pevne".19
|