36. Početní kardináli a biskupi si
želali vážne spytovanie svedomia aj za Cirkev
prítomnosti. Na prahu nového tisícročia musia
kresťania pokorne predstúpiť pred Pána, aby zistili
mieru zodpovednosti, ktorú majú voči zlu našich
čias. Lebo súčasná doba naozaj vykazuje popri
mnohých jasných aj niektoré tienisté
stránky.
Veď, napríklad, ako by bolo možné mlčať o
náboženskej ľahostajnosti, ktorá má za následok,
že mnoho ľudí dneška chce žiť tak, ako keby
nebolo Boha, alebo sa chcú uspokojiť s neurčitým
náboženstvom, neschopným vysporiadať sa s
problémom pravdy a s povinnosťou dôslednosti? Sem treba
zaradiť tiež rozsiahlu stratu transcendentného zmyslu ľudského
bytia a zmätok na etickom poli; dokonca aj v základných
hodnotách rešpektovania života a rodiny. Detí Cirkvi sa
tiež týka naliehavá otázka: nakoľko sú
zasiahnuté atmosférou sekularizmu a etického relativizmu?
A koľko zodpovednosti si vzhľadom na rozmáhajúcu sa
beznáboženskosť musia priznať, lebo neukázali
pravú Božiu tvár pre "nedostatky vlastného
náboženského, mravného a spoločenského života"?20
Skutočne nemožno poprieť, že duchovný život u
mnohých kresťanov prechádza časom neistoty,
ktorá zasahuje nielen mravný život, ale tiež modlitbu a
samotnú teologickú správnosť viery. Viera
vystavená skúške už konfrontáciou s
naším časom, je často zmätená bludnými
teologickými smermi, ktoré sa šíria následkom
krízy poslušnosti voči Učiteľskému
úradu Cirkvi.
A pokiaľ ide o svedectvo Cirkvi v našom čase, ako
nepociťovať bolesť nad nedostatkom hodnotiacich
schopností - nie malého počtu kresťanov - pri
vnímaní porušovania základných
ľudských práv mocou totalitárnych režimov? Alebo
azda pri toľkých tieňoch prítomnosti netreba
žialiť nad spoluzodpovednosťou mnohých kresťanov za
ťažké nespravodlivosti a spoločenského
vyčlenenia? Treba sa opýtať, koľkí spomedzi nich
poznajú, a pritom dôkladne a zodpovedne praktizujú smernice
sociálneho učenia Cirkvi.
Spytovanie svedomia nemôže nechať bez povšimnutia ani
prijatie Koncilu, tohto veľkého daru Svätého Ducha
venovaného Cirkvi na konci druhého tisícročia. V akej
miere sa Božie Slovo stalo naplnením ducha teológie a
inšpiráciou celej kresťanskej existencie - ako to výslovne
žiada Dei Verbum? Prežívala sa liturgia ako "prameň
a vrchol" cirkevného života podľa učenia
Sacrosanctum Concilium? Posilňuje sa vo všeobecnej Cirkvi a v
miestnych cirkvách ekleziológia spoločenstva podľa
požiadavky Lumen gentium, aby sa totiž dával priestor
charizmám, službám a rôznym formám
účasti Božieho ľudu, ale bez toho, žeby sa nejako
zhovievavo pristupovalo k demokraticizmu a sociologizmu, ktoré
nerešpektujú katolícky pohľad na Cirkev a na
opravdivý duch II. vatikánskeho koncilu? Životná
otázka sa musí týkať aj štýlu
vzťahov medzi Cirkvou a svetom. Koncilové pokyny -
poskytnuté v Gaudium et spes a v iných dokumentoch - pokiaľ
sa týka otvoreného, úctivého a
srdečného dialógu, ktorý má byť
sprevádzaný starostlivým rozlišovaním a
odvážnym svedectvom pravdy, zostávajú stále
platné a pozývajú nás do ďalšej
horlivosti.
|