37. Cirkev prvého tisícročia sa zrodila z
krvi mučeníkov: "Sanguis martyrum - semen
christianorum".21 Historické udalosti spojené s
postavou Konštantína Veľkého by nikdy nemohli
zabezpečiť taký rozvoj Cirkvi, aký sa uskutočnil v
prvom tisícročí, keby tu nebola tá siatba
mučeníkov a to dedičstvo svätosti, ktoré
charakterizujú prvé kresťanské generácie. Na
konci druhého tisícročia Cirkev sa znova stala Cirkvou
mučeníkov. Prenasledovania veriacich - kňazov,
rehoľníkov, laikov - spôsobili veľkú siatbu
mučeníkov v rôznych častiach sveta. Svedectvo
vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným
dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a
protestantov, ako to zdôraznil už Pavol VI. v homílii pri
príležitosti vyhlásenia za svätých
ugandských mučeníkov. 22
To je svedectvo, na ktoré sa nesmie zabudnúť. Cirkev
prvých storočí, hoci sa stretala s výraznými
ťažkosťami, usilovala sa vo vlastných
martyrológiách uchovať svedectvo mučeníkov.
Tieto martyrológiá sa stále dopĺňali, a tak v
priebehu storočí do albumu svätých a
blahoslavených Cirkvi vstúpili nielen tí, čo pre
Krista vyliali svoju krv, ale tiež učitelia viery, misionári,
vyznavači, biskupi, kňazi, panny, manželia, vdovy, deti.
V našom storočí sa vrátili mučeníci,
často nepoznaní, temer "neznámi vojaci"
veľkej Božej veci. Nakoľko je to možné, nesmú
sa stratiť v Cirkvi ich svedectvá. Ako už odporučilo
Konzistórium, miestne cirkvi by mali urobiť všetko, aby sa
nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili
mučeníctvo; preto je nutné zozbierať potrebnú
dokumentáciu. To, samozrejme, nemôže nemať aj
výrazné znaky ekumenizmu.
Ekumenizmus svätcov, mučeníkov je tu azda
najvýrečnejší. Communio sanctorum, spoločenstvo
svätých, rozpráva silnejším hlasom ako
pôvodcovia rozdelenia. Martyrológium prvých
storočí utvorilo základ uctievania svätých.
Vyhlásiac a uctievajúc svätosť svojich synov a
dcér Cirkev preukazovala najvyššiu česť
samotnému Bohu; v mučeníkoch uctievala Krista, ktorý
bol pôvodcom ich mučeníctva a ich svätosti. Postupne sa
vyvinula prax vyhlasovania za svätých a blahoslavených,
ktorá sa stále zachováva v katolíckej Cirkvi a v
pravoslávnych cirkvách. V týchto rokoch sa zmnožili
vyhlasovania za svätých a blahoslavených. Ukazuje to,
že životnosť miestnych cirkví je teraz oveľa
väčšia, než bola v prvých storočiach a v prvom
tisícročí. Najväčší hold, ktorý
všetky cirkvi môžu na prahu tretieho tisícročia
pripraviť Kristovi, bude preukázanie všemohúcej
prítomnosti Vykupiteľa, a to prostredníctvom plodov viery,
nádeje a lásky v živote mužov a žien
rozmanitých jazykov a rás, ktorí nasledovali Krista v
rôznych formách kresťanského povolania.
Bude úlohou Apoštolskej stolice, aby v pohľade na tretie
tisícročie uviedla do súčasného stavu
martyrológiá pre všeobecnú Cirkev a aby venovala
pritom veľkú pozornosť svätosti tých, ktorí
aj v našom čase žili úplne v Kristovej pravde.
Osobitné úsilie bude treba vynaložiť na poznanie
hrdinskosti čnostných mužov a žien, ktorí
uskutočnili svoje kresťanské povolanie v manželstve.
Keďže sme presvedčení, že ani v tomto stave
nechýbajú plody svätosti, cítime potrebu
nájsť najvhodnejšie cesty, aby sme zistili ich
svätosť a postavili ich za vzor celej Cirkvi a na povzbudenie pre
ostatných kresťanských manželov.
|