46. V tejto eschatologickej perspektíve veriaci
sú volaní znovu odkryť teologickú čnosť
nádeje, o nej, "už počuli v pravdivom slove
evanjelia" (Kol 1,5). Základný postoj nádeje jednak
pobáda kresťana, aby nestrácal z pohľadu
konečný cieľ, ktorý dáva zmysel a hodnotu jeho
celej existencii, a jednak mu ponúka pevné a hlboké
zdôvodnenia pre každodennú úlohu pri
pretváraní skutočnosti, aby mohla zodpovedať
Božiemu plánu.
Apoštol Pavol pripomína: "Veď vieme, že celé
stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v
pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my
sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri
vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo,
vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení"
(Rim 8,22-24). Kresťania sú povolaní pripraviť sa na
veľké Jubileum začiatku tretieho tisícročia
obnovou svojej nádeje na definitívny príchod Božieho
kráľovstva, pripravujúc ho deň za dňom vo svojom
vnútri, v kresťanskom spoločenstve, do ktorého patria,
v spoločenskom prostredí, do ktorého sú
včlenení a tak aj do dejín sveta.
Okrem toho je potrebné zhodnotiť a prehĺbiť znaky
nádeje, prítomné na konci tohto storočia a to i
napriek tieňom, ktoré ich často skrývajú pred
našimi očami: na svetskom poli je to pokrok dosiahnutý vedou,
technikou a najmä medicínou v službe ľudskému
životu, veľmi živý pocit zodpovednosti k životnému
prostrediu, úsilie na upevnenie mieru a spravodlivosti všade, kde
boli porušené, vôľa po zmierení a solidarite
medzi rôznymi národmi, najmä v celkových vzťahoch
medzi Severom a Juhom zeme atď.; na cirkevnom poli ide o
najpozornejšie počúvanie hlasu Ducha prostredníctvom prijatia
chariziem a rozmachu laikátu, o silnú oddanosť veci
zjednotenia všetkých kresťanov, o priestor poskytnutý
dialógu s náboženstvami a so súčasnou
kultúrou.
|