5. Táto skutočnosť, že Boží
Syn "sa stal jedným z nás", sa udiala v
najväčšej skromnosti, takže niet divu, že
svetská historiografia, zaujatá pre ňu
významnejšími udalosťami a
výraznejšími osobami, venovala mu spočiatku len
prchavé, predsa však významné zmienky. Správy
o Kristovi sa nachádzajú napríklad v
Židovských starožitnostiach, v diele, ktoré v rokoch 93
a 94 zostavil v Ríme Jozef Flavius, 4 ale
predovšetkým v Tacitových Análoch, zostavených
v rokoch 115-120. Keď tu historik referuje o požiari Ríma,
ktorý Nero nespravodlivo pripisoval kresťanom, výslovne sa
zmieňuje o Kristovi "popravenom na príkaz Poncia Piláta
za vlády cisára Tiberia." 5 Aj Suetonius v biografii
cisára Klaudia, napísanej okolo r. 121, nás informuje o
vyhnaní Židov z Ríma, lebo "na podnecovanie
akéhosi Kresta vyvolávali časté
nepokoje".6 Medzi interpretmi je rozšírené
presvedčenie, že tento úsek sa vzťahuje na
Ježiša Krista, ktorý sa stal motívom sporu
vnútri rímskeho židovstva. Ako dôkaz rýchleho
rozšírenia kresťanstva je dôležité aj
svedectvo Plínia Mladšieho, správcu Bithýnie; ten
medzi rokmi 111-113 cisárovi Traianovi referuje, že veľký
počet ľudí sa zhromažďuje v ustálený
deň pred svitaním, aby striedavo spievali hymnus Kristovi ako
Bohu".7
Avšak uvedená veľká udalosť, ktorú
nekresťanskí dejepisci spomínajú len v takej
obmedzenej miere, predstavuje sa vo svojom plnom svetle v spisoch Nového
zákona, ktoré - hoci sú dokumentami viery - v
súbore podaných správ sú nemenej
spoľahlivými historickými svedectvami. Kristus, pravý
Boh a pravý človek, pán kozmu, je tiež pánom
dejín, ktorých je "Alfou a Omegou" (Zjv 1,8; 21,6),
"Počiatkom a koncom" (Zjv 21,6). V ňom povedal Otec
konečné slovo o človekovi a jeho dejinách. To je
skutočnosť, ktorú tak zreteľne zahrňuje List
Hebrejom: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril
kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch
prehovoril k nám v Synovi" (1,1-2).
|