II.
Jubileum roka 2000
9. Keď sv. Pavol hovorí o narodení
Božieho Syna, umiestňuje ho do "plnosti časov" (porov.
Gal 4,4). Čas sa v skutočnosti naplnil tým, že Boh
vtelením zostúpil do dejín človeka. Večnosť
vstúpila do času: či existuje väčšie "naplnenie"
než toto? Aké iné "naplnenie" by vôbec bolo
možné? Niekedy sa v tejto súvislosti myslí na
určité tajomné kozmické cykly, v ktorých by sa
stále opakovali dejiny vesmíru a zvlášť
človeka. Človek pochádza zo zeme a do zeme sa vracia (porov. Gn
3,19); to je bezprostredne zrejmá skutočnosť. V človeku
je však nepotlačiteľná túžba žiť stále.
Aké sú teda úvahy
o ďalšom živote po smrti? Niektorí vychádzali z
predstavy o rozličných podobách reinkarnácie:
podľa nej v závislosti od toho, ako žil dotyčný v
priebehu predošlej existencie, zakúšal by novú
existenciu, vznešenejšiu alebo pokornejšiu, až kým
by dosiahol plné očistenie. Táto viera, veľmi
zakorenená v niektorých orientálnych
náboženstvách, ukazuje medzi iným, že
človek sa nemieni zmieriť s neodvolateľnosťou smrti. Je
presvedčený o svojej podstate duchovnej a nesmrteľnej
prirodzenosti.
Kresťanské zjavenie vylučuje reinkarnáciu a
hovorí, že človek je povolaný uskutočniť
svoju úlohu v priebehu jedinej existencie na zemi. Toto splnenie
vlastného poslania človek dosahuje správnym odovzdaním
seba; odovzdaním, ktoré je možné iba v
stretnutí s Bohom. Človek teda nachádza úplnú
sebarealizáciu práve v Bohu: to je pravda zjavená Kristom.
Človek sa završuje v Bohu, ktorý mu prišiel v
ústrety prostredníctvom svojho večného Syna.
Ľudský čas, ktorý sa začal stvorením,
dosiahol svoju plnosť práve vďaka príchodu Boha na zem.
"Plnosť času" skutočne je iba večnosť, ba
vlastne Ten, čo je večný, totiž Boh. Vstúpiť
do "plnosti času" znamená teda dosiahnuť koniec
času a vystúpiť z jeho hraníc, aby sme našli jeho
naplnenie vo večnosti Boha.
|