10. V kresťanstve má čas
základný význam. Vnútri jeho dimenzie sa
tvorí svet, v jeho vnútri sa rozvíjajú dejiny
spásy, ktoré majú svoj vrchol v "plnosti
času" vtelenia a svoj cieľ v slávnom návrate
Božieho Syna na konci časov. V Ježišovi Kristovi, vtelenom
Slove, čas sa stáva rozmerom Boha, ktorý je v sebe
večný. Kristovým príchodom
začínajú sa "posledné časy" (porov.
Hebr 1,2), "posledná hodina" (porov. 1Jn 2,18),
začína sa čas Cirkvi, ktorá bude trvať až do
jeho konečného príchodu.
Z toho vzťahu Boha k času vzniká povinnosť posväcovať
ho. To je napríklad vtedy, keď sa Bohu zasväcujú
jednotlivé časy, dni alebo týždne, ako tomu bolo v
náboženstve Starej zmluvy, ale stáva sa aj teraz v
kresťanstve, i keď novým spôsobom. Celebrujúci
kňaz v liturgii veľkonočnej vigílie pri
požehnávaní sviece, ktorá symbolizuje
zmŕtvychvstalého Krista, hovorí: "Kristus včera i
dnes, Začiatok a Koniec, Alfa a Omega. Jemu patrí čas a
storočia. Jemu sláva a moc na veky vekov". Vyslovuje tieto
slová a súčasne vrýva do vosku číslicu
bežného roka. Význam obradu je jasný:
zvýrazňuje skutočnosť, že Kristus je pánom
času; jeho začiatok a jeho zavŕšenie; každý
rok, každý deň a každú chvíľu objíma
jeho vtelenie, aby sa týmto spôsobom prišlo k "plnosti
času". Preto aj Cirkev žije a slávi liturgiu v kolobehu
roka. Slnečný rok je takto preniknutý liturgickým
rokom, ktorý v istom zmysle odráža celé tajomstvo
vtelenia a vykúpenia, počínajúc Prvou adventnou
nedeľou a končiac slávnosťou Krista Kráľa ako
pána vesmíru a dejín. Každá nedeľa
pripomína deň Pánovho vzkriesenia.
|