12. Ježišove slová a skutky tvoria takto
zavŕšenie celej tradície jubileí Starého
zákona. Je známe, že jubileum bol čas venovaný
zvláštnym spôsobom Bohu. Podľa Mojžišovho
zákona pripadol na každý siedmy rok: bol to
"sobotňajší rok odpočinku", v ktorom sa nechala
odpočívať zem a prepúšťali sa na slobodu
otroci. Povinnosť oslobodiť otrokov určovali podrobné
predpisy obsiahnuté v knihách Exodus (23,10-11), Levitikus (25,1-28).
Deuteronomium (15,1-6), teda prakticky vo všetkom biblickom
zákonodarstve, ktoré tým nadobúda tento
zvláštny rozmer. Okrem prepustenia otrokov Zákon v
sobotňajšom roku predpokladal (podľa presných predpisov)
aj odpustenie všetkých dlhov. To všetko sa malo stať na
Božiu česť. Čo platilo pre sobotňajší rok,
platilo tiež pre "jubilejný rok". V jubilejnom roku
však zvyklosti sobotňajšieho roka boli ešte
širšie a slávili sa ešte slávnostnejšie. V
Levitiku čítame: "Zasväťte päťdesiaty rok!
Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov zeme! Má
to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý
dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti
k svojmu rodu" (25,10). Jedným z najvýznamnejších
dôsledkov jubilejného roka bola všeobecná
"emancipácia" obyvateľov, ktorí potrebovali
oslobodenie. Pri tejto príležitosti každý Izraelita
dostal späť do vlastníctva zem svojich otcov, ak ju prípadne
po upadnutí do otroctva predal alebo stratil. Nemohol byť s konečnou
platnosťou pozbavený zeme, pretože ona patrila Bohu. Rovnako
nemohli Izraeliti ani navždy zostať v stave otroctva, keďže
Boh si ich "vykúpil" pre seba ako výlučné
vlastníctvo, keď ich vyslobodil z egyptského otroctva.
|