19. Koncil,
i keď nemal prísny tón Jána Krstiteľa, ktorý
na brehoch Jordána vyzýval k pokániu a obráteniu
(porov. Lk 3,1-17), predsa prejavil v sebe dačo zo starého proroka,
keď s novou silou zapôsobil na ľudí dneška, aby im
ukázal Krista, "Božieho Baránka, ktorý sníma
hriechy sveta" (porov. Jn 1,29), Spasiteľa človeka, Pána
dejín. Na koncilovom zasadnutí si Cirkev, aby bola celkom verná
svojmu Majstrovi, položila otázku svojej identity - a tu znovu
objavila hĺbku vlastného tajomstva ako Kristovho tela a Kristovej
nevesty. Poslušne sa započúvala do Božieho slova, a tak
potvrdila všeobecné povolanie k svätosti, pripravila reformu
liturgie, "prameňa a vrcholu" svojho života; podnietila
obnovu rôznych aspektov svojej existencie na všeobecnej úrovni
a v miestnych cirkvách; zasadila sa za rozvoj rôznych kresťanských
povolaní - od poslania laikov až po povolanie rehoľníkov,
od služby diakonov po službu kňazov a biskupov; znova objavila
najmä biskupskú kolegialitu ako uprednostňovaný výraz
pastorálnej služby, ktorú vykonávajú biskupi v
spoločenstve s Petrovým nasledovníkom. Koncil sa na základe
tejto hlbokej obnovy otvoril kresťanom iných vyznaní, príslušníkom
iných náboženstiev a všetkým ľuďom našej
súčasnosti. Na nijakom inom koncile sa nehovorilo tak jasne o
jednote kresťanov, o dialógu s nekresťanskými náboženstvami,
o význame Starej zmluvy a Izraeli, o dôstojnosti osobného
svedomia, o princípe náboženskej slobody, o rôznych
kultúrnych tradíciách, vo vnútri ktorých
Cirkev rozvíja vlastné misionárske poslanie, ale aj o
prostriedkoch spoločenskej komunikácie.
|