3. Pápež,
syn slovanského národa, počuje vo svojom srdci
zvlášť volanie tých národov, ku ktorým sa
odobrali obaja svätí bratia Cyril a Metod. Oni sú
slávnym vzorom apoštolov jednoty, ktorí dokázali pri
hľadaní spoločenstva medzi Východom a Západom
napriek ťažkostiam, ktoré tieto svety vždy znovu
rozdeľovali, hlásať Krista. Viackrát som sa zaoberal s
príkladom ich účinkovania6, pričom som sa
vždy obracal na všetkých, ktorí svojou vierou a
kultúrou sú ich synovia.
Tieto úvahy by som chcel teraz rozšíriť a pojať v
nich všetky orientálne cirkvi v rozmanitosti ich rozličných
tradícií. Moje myšlienky sa upierajú na bratov z
východných cirkví so želaním hľadať
v spoločnom úsilí odpoveď na otázky,
ktoré si dnešný človek kladie všade na svete.
Chcel by som sa obrátiť k dedičstvu ich viery a života vo
vedomí, že cesta k jednote nemôže podliehať zmene v
názoroch, ale že je tak nezvratná ako výzva
Pána k jednote. Moji milovaní, máme spoločnú
túto úlohu a musíme spolu, na Východe ako aj na
Západe, povedať: Ne evacuetur Crux! (porov. 1Kor 1,17). Kristov
kríž nesmie stratiť svoj zmysel, lebo keď Kristov
kríž stratí svoj zmysel, človek stratí svoj
základ, nemá nádej, je zničený. To je
výkrik na konci dvadsiateho storočia. Výkrik Ríma, výkrik
Carihradu, výkrik Moskvy. Je to výkrik celého
kresťanstva: severnej a južnej Ameriky, Afriky, Ázie,
výkrik všetkých. Je to volanie po novej evanjelizácii7.
Moje myšlienky smerujú k východným cirkvám,
tak ako to urobili v minulosti mnohí iní pápeži,
ktorí sa cítili byť povolaní predovšetkým
zachovať jednotu Cirkvi a neúnavne tam túto jednotu
hľadať, kde táto jednota bola porušená.
Spája nás už zvlášť úzke puto.
Máme skoro všetko spoločné8 a
predovšetkým máme spoločnú úprimnú
túžbu po jednote.
|