4. K všetkým cirkvám, na Východe aj
na Západe, dolieha výkrik dnešných ľudí,
ktorí sa pýtajú na zmysel svojho života.
Počujeme volanie toho, ktorý hľadá zabudnutého a
strateného Otca (porov. Lk 15,18-20; Ján 14,8).
Dnešní ľudia nás prosia, aby sme im ukázali
Krista, ktorý pozná Otca a ktorý nám ho zjavil
(porov. Jn 8,55; 14,8-11). Tým, že pripustíme, aby k
nám doľahli otázky sveta a my si ich pokorní a
uchvátení vypočujeme v plnej solidarite s tým, kto
nám ich kladie, sme vyzvaní slovami a skutkami našej doby
poukázať na tie nesmierne bohatstvá, ktoré naše
cirkvi uchovávajú v klenotniciach svojich tradícií.
Učme sa od samotného Pána, ktorý sa na svojej ceste
zastavil pri ľuďoch, vypočul ich, mal s nimi súcit,
keď ich videl "ako ovce bez pastiera" (Mt 9,36; porov. Mk 6,34).
Musíme si osvojiť onen láskyplný pohľad, s
ktorým zmieril ľudí s Otcom a so sebou samým,
tým, že im vlial silu, ktorá sama dokáže
uzdraviť celého človeka.
Vzhľadom k tejto výzve sú cirkvi na Východe a na
Západe pozvané skoncentrovať sa na to podstatné:
"Nesmieme predstúpiť pred Krista, Pána dejín,
tak rozštiepení, ako, žiaľ, sme sa ukázali v
priebehu druhého tisícročia. Tomuto rozkolu sa musíme
vyhnúť a uvoľniť tak cestu k znovuzblíženiu a
svornosti: rany na ceste k jednote kresťanov sa musia zaceliť."
9
Napriek našim slabostiam musíme sa obrátiť k Nemu, k
jedinému Majstrovi, účasťou na jeho smrti, aby sme sa
tak očistili od onoho žiarlivého zotrvávania v citoch a
spomienkach, v spomienkach nie na veľké veci, ktoré Boh pre
nás učinil, ale na ľudské slabosti minulosti,
ktoré nás ešte vždy tak veľmi
zaťažujú. Nech Duch zjasní náš pohľad,
aby sme mohli spoločne pristúpiť k modernému
človekovi, ktorý čaká na radostnú zvesť.
Keď zoči-voči očakávaniam a utrpeniam sveta
dáme jednomyseľnú, objasňujúcu a
oživujúcu odpoveď, prispejeme tak skutočne k
účinnejšiemu zvestovaniu Evanjelia ľuďom našej
doby.
|