Medzi spomínaním a
očakávaním
8. V dnešnej dobe sa často cítime ako zajatci
prítomnosti, ako keby sa človek odučil schopnosti
vnímať, že sa zúčastňuje na dianí,
ktoré ho jednak predchádza, jednak prichádza po ňom.
V tejto nesnádzi zaradiť sa s vďačným srdcom za
prijaté a očakávané dobrodenia medzi minulosť a
budúcnosť ponúkajú predovšetkým
východné cirkvi výrazne sformovaný zmysel pre
kontinuitu, ktorý v pojmoch tradícia a eschatologické
očakávanie nachádza svoj výraz.
Tradícia je dedičstvom Kristovej cirkvi, živou spomienkou na
Zmŕtvychvstalého, s ktorým sa apoštoli stretli a o
ktorom podali svedectvo, ktorí ďalej odovzdali živú
spomienku naň svojim nástupcom v nepretržitej
následnosti, ktorá je zaručená od apoštolskej
sukcesie vkladaním rúk až po biskupov našich
dní. Tradícia sa odráža v historickom a
kultúrnom dedičstve každej cirkvi, ktoré sa utvorilo zo
svedectva mučeníkov, otcov a svätcov, ako aj zo živej viery
všetkých kresťanov v priebehu stáročí
až do našich dní. Nejde tu o neustále opakovanie
formúl, ale o dedičstvo, ktoré uchováva
živé a pôvodné kerygmatické jadro.
Tradícia chráni Cirkev pred nebezpečenstvom
zhromažďovať len premenlivé názory a garantuje jej
istotu a kontinuitu.
Ak ponímame obyčaje a zvyklosti každej cirkvi ako
nemeniteľné, zaiste vzniká tu nebezpečenstvo
pozbaviť tradíciu živej skutočnosti, ktorá
narastá a rozvíja sa a ktorú jej práve Duch
garantuje, aby mohla osloviť ľudí všetkých
dôb. A ako sa Písmo rozrastá s každým, kto ho
číta, 23 tak sa rozrastá každý
iný prvok živého dedičstva Cirkvi v porozumení
veriacich a obohacuje sa vo vernosti a kontinuite novým obsahom.
24 Len ak sa uskutoční prijatie toho, čo Cirkev
nazýva tradíciou v poslušnosti viery, umožní to
jej transplantáciu do rozličných
historicko-kultúrnych situácií a daností.
25 Tradícia nie je nikdy púhou túžbou po
minulých veciach a formách alebo bolestnou spomienkou na
zašlé privilégiá, ale je živou spomienkou
nevesty, ktorá sa večne omladzuje láskou, ktorú
prechováva.
Ak nás tradícia uvádza do kontinuity s minulosťou,
tak nás eschatologické očakávanie otvára pre
Božiu budúcnosť. Každá cirkev musí
bojovať s pokušením toho, čo uskutočňuje,
absolutizovať a oddať sa alebo samochvále, alebo
zármutku. Ale čas patrí Bohu a nič z toho, čo sa
spĺňa, nedá sa porovnať s plnosťou
kráľovstva, ktoré je vždy nezaslúženým
darom. Pán Ježiš prišiel, aby za nás zomrel, a
vstal z mŕtvych, zatiaľ čo v nádeji
vykúpené stvorenie ešte vzdychá a zvíja sa v
pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,22). Ten istý Pán
zase príde, aby odovzdal svet Otcovi (porov. 1Kor 15,28). Za tento
Pánov návrat úpenlivo prosí Cirkev a
povolaným svedkom toho je mních a rehoľník.
Orient dáva skutočnosti tradície a očakávaniu
živý výraz. Najmä celá liturgia je spomienkou na
vykúpenie a úpenlivou prosbou za Pánov návrat. A ak
tradícia učí cirkvi vernosti k tomu, čo vytvorila, tak
je eschatologické očakávanie pre ňu popudom byť
tým, čím ešte nie je v plnosti a od ktorej Pán
chce, aby sa takou stala, popudom teda hľadať vždy nové
cesty vernosti, ktoré pesimizmus prekonajú tým, že sa
zamerajú na nádej v Boha, ktorý nikdy nesklame.
Musíme ľuďom ukázať krásu spomienok, silu,
ktorá k nám prichádza z Ducha a robí si z
nás svedkov, pretože sme synmi svedkov, my musíme im
umožniť užívať nádherné veci,
ktoré Duch rozosial v dejinách, my musíme im
ukázať, že je to práve tradícia, ktorá
prechováva tieto vzácnosti a tak dáva nádej
tým, ktorí vedia, že ak aj nevidia svoje úsilia
korunované úspechom, že iný ich zavŕši,
potom sa človek bude cítiť menej osamelým, menej
uzatvoreným do úzkeho kruhu svojho individuálneho
pôsobenia.
Mníšstvo ako vzor pre pokrstený život
|