Medzi Slovom a Eucharistiou
10. Mníšstvo zvláštnym spôsobom ukazuje, že
život prebieha medzi dvomi vrcholmi: medzi Slovom a Eucharistiou. To
znamená, že je vždy, aj vo svojich formách
pustovníckeho života, súčasne osobnou odpoveďou na
individuálne poslanie a udalosťou, ktorá sa dotýka
Cirkvi i spoločenstva.
Východiskovým bodom pre mnícha je Božie slovo, slovo,
ktoré povoláva, pozýva, ktoré osobne zaväzuje,
tak ako sa to stalo apoštolom. Keď človeka zasiahne slovo,
vzniká poslušnosť, to znamená, že človek
počúva to, čo mení život. Mních sa
živí každý deň chlebom slova. Bez tohto slova je
ako mŕtvy a nemá nič, čo by mohol zdeliť svojim
bratom, lebo to Slovo je Kristus, ku ktorému sa pripodobniť je
mních povolaný.
Aj keď so svojimi spolubratmi spieva modlitby, ktoré
posväcujú čas, pokračuje jeho asimilácia slova.
Bohatstvo liturgických hymien, na ktoré sú všetky
cirkvi Orientu právom hrdé, je len pokračovaním
čítaného, pochopeného, asimilovaného a
konečne spievaného slova: tie hymny sú
väčšinou výbornými, skúsenosťou
jednotlivca a spoločenstva ujasnenými a personalizovanými
parafrázami biblického textu.
Zoči-voči nekonečnému božskému milosrdenstvu
nezostáva mníchovi nič iné ako uvedomiť si svoju
veľkú úbohosť a vysloviť ju, čo hneď
prejde v úpenlivú prosbu a potom v jasot nad ešte
veľkorysejšou, pretože nečakanou záchranou z
priepasti svojej biedy. 27 Preto úpenlivá prosba o
odpustenie a oslava Boha vytvára podstatnú časť liturgickej
modlitby. Kresťan žasne nad týmto paradoxom, posledným
v nekonečnom rade, ktorý celý, plný
vďačnosti v reči liturgie oslavuje: nekonečné sa
stáva konečným, Panna privedie dieťa na svet, skrze
smrť zvíťazí ten, ktorý je život sám
a to vždy skrze smrť, na nebesiach sedí ľudské
telo po pravici Otcovej.
Na vrchole tejto skúsenosti plynúcej z modlitby stojí
Eucharistia, druhý vrchol, ktorý je nerozlučne
spätý so slovom, ako miesto, kde sa Slovo stáva telom a
krvou, nebeská skúsenosť, kde sa Slovo zase stáva
udalosťou.
V Eucharistii sa prejavuje hlboká podstata Cirkvi ako spoločenstva
tých, ktorí sú zvolaní, aby slávili ako
obetu toho, ktorý je zároveň darcom i obetným darom,
účasťou na svätých tajomstvách
stávajú sa Kristovými "pokrvnými
príbuznými"28 a tak anticipujú v odteraz
nerozlučnom zväzku, ktorý spája Kristovu Božiu a
ľudskú prirodzenosť v skúsenosť
zbožštenia.
Ale Eucharistia anticipuje aj príslušnosť ľudí a
vecí k nebeskému Jeruzalemu. Týmto spôsobom ukazuje
úplne jej eschatologickú podstatu: ako živé znamenie
pokračuje mních v liturgii modlitbou Cirkvi a završuje ju,
Cirkev vidí ako nevestu, ktorá nielen slovami, ale celou svojou
existenciou stále opakovaným "marana tha"
úpenlivo prosí, aby sa k nej vrátil ženích.
|