Liturgia za celého človeka a za celý
kozmos
11. V liturgickej skúsenosti je Kristus Pánom, svetlom,
ktoré osvetľuje cestu a ako v Písme ukazuje
transparentnosť kozmu. Dianie minulosti nachádza v Kristovi zmysel
a naplnenie, a stvorenie sa javí tým, čím je:
úplnosťou podstatných rysov, ktoré až v liturgii
nachádzajú svoje zavŕšenie, svoje plné
určenie. Preto je liturgia nebom na zemi a v nej preniká
vtelené Slovo hmotu s potenciálnou liečivou silou,
ktorá sa zjavuje vo svojej plnosti vo sviatostiach: tu
sprostredkúva stvorenie každému jednému moc,
ktorú dostalo od Krista. Tak Pán dáva vode svojím
ponorením do Jordána moc, ktorá jej pri krste dáva
schopnosť byť kúpeľom znovuzrodenia. 29
S týmto obrazom prejavuje liturgická modlitba v Oriente
veľkolepú schopnosť pojať ľudskú osobu v jej
celistvosti: ospevuje sa v nej tajomstvo so svojím vznešeným
obsahom, ale aj s vrúcnosťou citu, ktorý prebúdza v
srdci vykúpeného ľudstva. Posvätný dej
pozýva k pochvale aj telesnosť a krásu, ktorá je na
Východe jedným z najobľúbenejších
označení božskej harmónie a predobrazom
osláveného ľudstva30 a všade sa prejavuje: v
podobe a vybavení kostolov, vo zvukoch, vo farbách, v
osvetlení, vo vôni. Dlhotrvajúce celebrovanie,
opakované zvolania, všetko je výrazom pre postupné
vciťovanie sa do mystéria, ktoré sa slávi so
všetkými ľuďmi. A tak sa stáva modlitba Cirkvi
už účasťou na nebeskej liturgii a anticipovaní
konečnej blaženosti.
Toto celkové hodnotenie človeka v jeho rozumových a
citových zložkách, v "extáze" a v imanencii
je veľmi aktuálne, znamená obdivuhodnú školu,
aby sme pochopili význam stvorenej skutočnosti, nie je ani
absolutum ani brloh hriechu a nespravodlivosti. V liturgii odhaľujú
veci svoju povahu ako dar, ktorý bol ponúknutý
ľudstvu: "Boh videl všetko, čo urobil: Bolo to veľmi
dobré" (Gn 1,31). Aj keď je to všetko
poznačené tragédiou hriechu, ktorý
spočíva na hmote a prekáža jej transparentnosti,
táto sa predsa v inkarnácii vykupuje a plne sa stáva
nositeľkou Boha, to znamená schopnou uviesť nás do
vzťahu k Otcovi: zvlášť zjavnou stáva sa
táto svojráznosť vo svätých tajomstvách,
vo sviatostiach Cirkvi.
Kresťanstvo nezavrhuje hmotu, telesnosť, ale ich plne zhodnocuje v
liturgickom akte, v ktorom ľudské telo ukazuje svoju najhlbšiu
podstatu ako chrám Ducha a spája sa s Pánom
Ježišom, ktorý pre spásu sveta vzal na seba
ľudské telo. To však nie je absolútnym
oslávením všetkého fyzického, lebo veľmi
dobre vieme, aký neporiadok vniesol do ľudského bytia
hriech. Liturgia nám ukazuje, že telo, keď prejde mystériom
kríža, nachádza sa na ceste k osláveniu, k naplneniu
pneumy. Na hore Tábor Kristus v žiarivom svetle ukázal,
že je to Otcova vôľa, aby sa vrátil do pozemského
bytia.
A aj kozmická skutočnosť je pozvaná k
vďakyvzdaniu, lebo celý kozmos je povolaný všetko
spojiť v Kristovi, v Pánovi. V tomto poňatí sa
vyjadruje podivuhodne vyvážená náuka o
dôstojnosti, rešpektovaní a zacielenosti stvorenia a to
najmä ľudského tela. Toto ľudské telo sa
stáva, odmietnuc každý dualizmus a každý
rozkošnícky kult ako samoúčelný,
omilosteným a preto v plnom zmysle slova ľudským
človekom.
Kto hľadá pravý zmyslový vzťah k sebe
samému a k tak často egoizmom a chtivosťou znetvorenému
svetu, tomu odhaľuje liturgia cestu k vyrovnanosti nového
človeka a pozýva k rešpektovaniu eucharisticky
účinnou silou stvoreného sveta, ktorý je
predurčený k tomu, aby bol prijatý do eucharistie
Pána, do jeho Paschy, ktorá je prítomná v obeti na
oltári.
|