II.
Od poznávania k stretnutiu
17. Je tomu tridsať rokov, čo biskupi
katolíckej Cirkvi, ktorí sa zhromaždili na koncile v
prítomnosti početných bratov z iných cirkví a
cirkevných spoločenstiev začuli hlas Ducha, ktorý ich
priviedol k poznaniu hlbokých právd o Cirkvi. Bolo zrejmé,
že všetci, ktorí veria v Krista, sú si navzájom
oveľa bližší, ako si mysleli: všetci boli na ceste k
jedinému Pánovi, všetci zakúsili pomoc a podporu jeho
milosti. Odtiaľ vyšla čoraz naliehavejšia výzva k
jednote.
Odvtedy sme prešli dlhú cestu vzájomného
poznávania. Ono posilnilo našu vzájomnú
vážnosť a často nás priviedlo k tomu, že sme
sa na tejto ceste lásky, ktorá je už cestou k jednote,
spoločne k jedinému Pánovi aj jeden za druhého
modlili.
Po významných krokoch, ktoré urobil pápež
Pavol VI., som chcel, aby sa na tejto ceste vzájomného
poznávania v láske ďalej pokračovalo. Môžem
prejaviť veľkú radosť, ktorú vo mne v
týchto rokoch vyvolalo bratské stretnutie s mnohými
hlavami a zástupcami cirkví a cirkevných
spoločenstiev. Navzájom sme si zdieľali starosti a
očakávania, spoločne sme vzývali Pána za jednotu
medzi našimi cirkvami a za mier vo svete. Spoločne sme
pociťovali väčšiu zodpovednosť za spoločné
blaho nielen jednotlive, ale v mene všetkých kresťanov, za
pastierov ktorých nás Pán povolal. Niekedy k nám
doľahli, k Svätej stolici, naliehavé výzvy iných
cirkví, ktoré boli ohrozené alebo postihnuté vlnami
násilia a prechmatov. Pokúsili sme sa pre všetkých
otvoriť naše srdce. Pokiaľ to bolo možné,
rímsky biskup pozdvihol za nich svoj hlas, aby všetci ľudia
dobrej vôle počuli výkrik týchto trpiacich bratov.
K hriechom, ktoré si vyžadujú väčšie
pokánie a obrátenie, musia byť iste
pripočítané tie, ktoré narušili jednotu,
ktorú si Boh želá pre svoj ľud. Ešte viac ako v
prvom tisícročí zažilo cirkevné
spoločenstvo v priebehu končiaceho sa storočia "často
nie bez viny ľudí na oboch stranách"36
bolestné odlúčenia, ktoré zjavne odporujú
Kristovej vôli a svetu sú na pohoršenie. Tieto hriechy
minulosti, ktorých ťarchu, žiaľ, ešte vždy
cítime, pretrvávajú ako tie isté pokušenia v
súčasnosti naďalej. Tu treba vykonať nápravu,
tým, že Krista budeme naliehavo prosiť o odpustenie.
37
Hriech nášho rozkolu je veľmi ťažký:
pociťujem potrebu, aby naša pohotovosť voči Duchu,
ktorý nás volá k návratu, vzrastala, aby sme sa
ujali iných s bratskou vážnosťou a dokázali
vykonať nové, odvážne činy, ktoré
nás môžu oslobodiť od každého pokušenia
k ústupu. Cítime, že po stupni pospolitosti, ktorý
sme dosiahli, musíme vykročiť vyššie.
|