19. Následkom najnovších udalostí,
ktoré sa prehnali strednou a východnou Európou,
zažila cesta lásky znovu ťažké chvíle. Kresťanskí
bratia, ktorí spolu pretrpeli prenasledovanie, práve teraz,
keď sa otvorili perspektívy a ožili nádeje vo
väčšiu slobodu, zazerajú na seba plní
podozrievavosti a strachu: nie je to nové, veľké
nebezpečenstvo hriechu, ktoré sa musíme pokúsiť
všetkými silami prekonať, ak chceme, aby národy,
ktoré hľadajú, ľahšie mohli nájsť Boha
lásky, namiesto toho, aby sme znovu na základe našich
rozkolov a rozporov vzbudzovali pohoršenie? Keď Jeho
Svätosť, Bartolomej I., patriarcha konštantinopolský,
obdaroval rímsku cirkev z príležitosti Veľkého
piatku 1994 svojou meditáciou o krížovej ceste, pripomenul
som toto spoločenstvo z poslednej skúsenosti martýria:
"V týchto mučeníkoch sme spojení medzi
Rímom, "horou krížov", Solovievskými
ostrovmi a mnohými ďalšími vyhladzovacími
tábormi. Keďže sme na pozadí týchto
martýrov zjednotení a spojení, vonkoncom
nemôžeme ináč ako byť jedno." 45
Preto je naliehavo potrebné si uvedomiť túto
veľkú zodpovednosť: dnes môžeme
spoluúčinkovať pri hlásaní Božieho
kráľovstva, alebo sa môžeme stať
podporovateľmi nových rozkolov. Nech Boh otvorí naše
srdcia, a pretvorí naše srdcia, a inšpiruje nás ku
konkrétnym, odvážnym krokom, ktoré sú vstave,
ak to bude treba, nedbať na plané reči,
neuvážené rezignovanie alebo zvládnuť
patové postavenie. Keď jeden, ktorý chce byť
Prvý, je k tomu povolaný, aby sa stal služobníkom
všetkých, potom uvidíme, ako z tejto odvahy vyrastie
primát lásky. Prosím Pána, aby inšpiroval
predovšetkým mňa samého a biskupov katolíckej
Cirkvi ku konkrétnym činom, ktoré dajú svedectvo o
tejto vnútornej istote. Tak si to vyžaduje
najvnútornejšia podstata Cirkvi. Pokaždé, keď
slávime Eucharistiu, slávnosť spoločenstva,
nachádzame v rozdávanom Tele a krvi sviatosť a výzvu
k našej jednote. 46 Ako môžeme byť plne vierohodní,
keď sa pri Eucharistii objavíme rozdelení, keď nie sme
v stave účasťou pri tom istom Pánovi, ktorého
máme hlásať svetu, aj žiť? Zoči-voči vzájomnému
vylúčeniu z Eucharistie pociťujeme našu
úbohosť a potrebu podniknúť všetko, aby
prišiel deň, v ktorom budeme mať spoločne
účasť na tom istom chlebe a na tom istom kalichu. 47
Potom zase budú vnímať Eucharistiu v plnom zmysle ako
proroctvo Božieho kráľovstva a pravdivo zaznejú
slová z prastarej eucharistickej modlitby: "Ako bol tento
polámaný chlieb roztrúsený po pahorkoch a
zjednotený v jedného Jediného, tak nech sa Tvoja Cirkev zo
všetkých končín zeme zjednotí v tvojom
kráľovstve." 48
|