Skúsenosť jednoty
20. Pamätné dni zvláštneho významu nás
pobádajú, aby sme naše myšlienky s láskou a
úctou venovali východným cirkvám. To sa
vzťahuje predovšetkým, ako už bolo povedané, na
sté výročie uverejnenia Apoštolského listu
"Orientalium dignitas". S tým sme nastúpili cestu,
ktorá okrem iného viedla v roku 1917 k založeniu
Kongregácie pre východné cirkvi49 a k zriadeniu
Pápežského východného ústavu50
pápežom Benediktom XV. Neskoršie, 5. júna 1960, zriadil
Ján XXIII. Sekretariát na podporovanie jednoty kresťanov.
51 Najnovšie, 18. októbra 1990, som verejne vyhlásil
Kódex kanonického práva, 52 aby sa uchoval a
podporil svojráz východného dedičstva.
To sú poznávacie znamenia postoja, ktorý rímska
Cirkev vždy považovala za podstatnú súčasť
príkazu, ktorý Ježiš Kristus zveril apoštolovi
Petrovi: posilňovať bratov vo viere a v jednote (porov. Lk 22,32).
Pokusy, ktoré sa podnikli v minulosti, podmienené duchom doby a
vtedajším chápaním právd o Cirkvi,
narážajú na svoje medze. Ale tu by som chcel ešte raz
zdôrazniť, že takéto chápanie sa zakladá
na presvedčení, že Peter (porov. Mt 16,17-19) sa chce
postaviť do služieb v láske zjednotenej Cirkvi. "Petrovou
úlohou je stále hľadať cesty, ktoré
slúžia k zachovaniu jednoty. Preto nesmie vytvárať
žiadne prekážky, ale musí hľadať prostriedky
a cesty - čo absolútne nie je v protiklade s úlohou, ktorou
ho Kristus poveril: "posilňovať bratov vo viere" (porov. Lk
22,32). Okrem toho je príznačné, že Kristus vyslovuje
tieto slová práve v okamihu, keď sa apoštol
chystá ho zaprieť. Je to, ako keby sám Pán chcel
povedať: "Spomeň si, že si slabý a potrebuješ
sa polepšiť. Iných môžeš posilňovať
vtedy, ak si si vedomý svojich vlastných slabostí.
Zverujem ti ako úlohu pravdu, veľkú pravdu Božiu,
ktorá je určená pre spásu ľudí. Ale
túto pravdu možno kázať a uskutočňovať
len s láskou". Vždy je potrebné veritatem facere in
caritate, vedený láskou pridŕžať sa pravdy (porov.
Ef 4,15). 53 Dnes vieme, že zjednotenie sa môže
uskutočniť len s Božou láskou, ak to cirkvi spoločne
chcú pri rešpektovaní jednotlivých
tradícií a potrebnej autonómie. Vieme, že sa to
môže uskutočniť len s láskou cirkví,
ktoré sa cítia byť povolané čoraz viac
svedčiť o Kristovej Cirkvi, ktorá vyšla z jedného
krstu a z jednej Eucharistie a chce byť sestrou všetkých.
54 "Kristova Cirkev je - ako som to nedávno uviedol, -
jedna. Ak sa vyskytne rozkol, musí byť odstránený;
ale Cirkev je jedna, Kristova Cirkev na Východe a na Západe
môže byť len jedna, jediná a zjednotená."
55
Podľa dnešného chápania je jasné, že jedna
a pravá jednota bola možná len za plného
rešpektovania druhého; že sa obyčaje a zvyklosti
latinskej Cirkvi považovali za súcejšie a dokonalejšie
zviditeľniť plnosť pravého učenia; že tejto
jednote muselo predchádzať povedomie spoločenstva,
ktoré malo preniknúť celú Cirkev a neobmedziť sa
iba na dohodu na najvyššej úrovni medzi zástupcami.
Dnes vieme - a to sa vždy znovu zdôrazňuje -, že jednota
sa stane skutočnosťou, kedy a ako to chce Pán, a že si
vyžaduje súčinnosť sensibility a kreativity v
láske, ktorá presiahne aj doterajšie historicky
osvedčené formy. 56
|